na Blog.cz

Jedna z hlavných postáv z poviedok Multiverzum.

Vyzniem príliš neoriginálne ak poviem, že môj scanner je čisté zlo?

Odo dňa čo sa rada naposledy zišla sa zmenilo mnohé. Niektorý z nich za posledné dni prežili viac ako za celý život. Niektorých z nich to zmenilo na celý život.

Z pôvodných členov rady stále dvaja chýbali pri čom už všetci dobre tušili, že jeden nepríde už nikdy. Lyrien, ako Aemilllianin zástupca, mohol radu zvolať len v jednom jedinom prípade. Bez mihnutia oka stál a čakal kým dôjde posledný člen rady. Naposledy keď bol v tejto izolovanej, kamennej miestnosti pôsobil akoby nestarol, teraz sa mu na tvári začali objavovať prvé vrásky. Biele vlasy mu pretkávalo pár šedých prameňov. Trpko si uvedomoval, že jeho vzhľad v skutočnosti neodzrkadľuje nič iné ako udalosti posledných mesiacov.

"Zostanete tu cez noc," predniesol jašter spôsobom pri ktorom si neboli celkom istý či to bola otázka alebo oznam. Kráčali hore schodmi obtočenými okolo mohutnej budovy uprostred mesta. Všetku svoju pozornosť sústredili na to aby sa na klzkom kameni nepošmykli keďže schody boli úzke a bez akéhokoľvek zábradlia alebo čohokoľvek čo by mohlo poslúžiť ako záchytný bod.

"Rozhodne radšej ako vonku," odpovedal Garnu.

Illienon si tým tak istá nebola, jašter aj mesto ju znervózňovali čoraz viac a viac a vážne si nedokázala ani predstaviť ako by im mohli pomôcť, "Posli sú vonku," poznamenala sucho.

"Nikto z Flavyjiných sem nesmie," odpovedal jašter chladne.

"Odkiaľ poznáte jej meno?" spýtala sa Illienon aj keď nepočítala s tým, že by dostala rozumnú odpoveď.

"Na tom nezáleží."

"A na čom záleží?" spýtala sa ostro.

"Na spôsobe akým svet ktorý poznáme zomrie."

Garnu a Illienon si vymenili pohľady hovoriace za všetko. Ork sa na chvíľu zadíval dole a prišlo mu zle z výšky, podvedome sa pritisol bližšie k stene.

Keď sa im už začalo zdať, že schody musia byť nekonečné, pár metrov pred nimi sa konečne vynorili ťažké železné dvere. Jašter sa do nich celou váhou zaprel ale podarilo sa mu ich otvoriť len natoľko aby sa mohol tesne prešmyknúť dnu. Garnu si slabo povzdychol a ako sa rukou oprel o dvere otvorili sa dokorán. Venoval krátky pokus o úsmev elfke a vošiel dnu. Illienon ho neochototne nasledovala do tmavej kruhovej miestnosti s vysekávanými ornamentmi po stenách z ktorej viedlo ďalších dvojo dverí.

"Čaká na vás," skonštatoval jašter a ukázal smerom k ľavým dverám a bez ďalšieho vysvetľovania zmizol za druhými.

"Kto?" spýtala sa Illienon.

"Oni nemajú mená," odpovedal jej Garnu a s myknutím ramien prešiel dverami.

Miestnosť bola takmer celkom prázdna, jej steny boli dokonale hladké, bez akýchkoľvek ozdôb. Uprostred stál jednoduchý kamenný stôl s jednou jedinou stoličkou na ktorej sedela mladá žena. Kožu mala rovnako zelenú a šupinatú ako jašter ktorý ich tam priviedol. Po bokoch tváre sa jej tiahol výrazný pruh jasnejšej zelenej farby, tak výrazný, že pôsobil akoby svietil v tme. Na rozdiel od ich sprievodcu nemala na hlave blanité výrastky ale krátke čierne vlasy sčesané dozadu. Veľké žlté oči s viečkami po bokoch iskrili životom.

"Škoda," poznamenala keď uvidela Illienon.

"Škoda?" zopakovala elfka zarazene.

"Škoda, že žiješ," predniesla to tak prekvapivo veselým hlasom, že im obom chvíľu trvalo kým si uvedomili čo vlastne povedala. Garnu zarazene prešiel prechádzal pohľadom z jednej za druhú.

Illienon len ťažko potláčala chuť siahnuť po Krvi Tieňov, "to mi budete musieť vysvetliť."

"Prítomnosť a budúcnosť sú dôsledkom minulosti, sama si to pred chvíľou povedala, nie?" odpovedala s ničím neohrozeným úsmevom, "keby si bola mŕtva Krv Tieňov by dostal on," prstom s dlhým ostrým drápom ukázala smerom na orka a s nevinnosťou malého dieťaťa dodala: "a on je lepší ako ty."

"To iste je," odpovedala Illienon pri čom jej vrátila úsmev, ten jej však bol o mnoho chladnejší.

"Ale teraz je to hlavne na tebe," pokračoval ďalej bezmenný tvor akoby jej to snáď vyčítal, "ja vidím a ja viem, že čoskoro zomrieš. Ty to vieš tiež."

"Kedysi som poznala jednu veštkyňu," odpovedala Illienon pri čom si založila ruky na hrudi aby sama sebe zabránila siahnuť po zbrani, "hovorila, že budúcnosť je nejasná a jej vidiny sú len rôzne možnosti ako sa veci môžu a nemusia vyvinúť z ich súčasného stavu."

Žena sa zhlboka nadýchla a pobavene zaklonila hlavu, "videla som dve cesty a tá ľahšia začínala tvojou smrťou. Teraz vidím znovu dve, a obe k nej vedú. A vieš, že je na mne aby som rozhodla čo bude ďalej?"

"Dnes ešte zomrieť neplánujem," odsekla Illienon, "aj keby to tento svet malo stáť zvyšok tvojho druhu."

"Nie, ty si to nepochopila," pohodlne sa oprela rukami o stôl, "Dnes ste stretli predsunutú hliadku Tieňov. Išli po posily, pokiaľ opustíte toto mesto zabijú vás oboch a Krv Tieňov bude stratená. Nebude nikto kto by mohol pomôcť Arhanai."

"Odkiaľ vieš o Arhanai?"

"Ja viem všetko o všetkom."

"Predpokladám, že druhá cesta popisuje celkom iný spôsob ako by som mohla umrieť," neodpustila si poznámku Illienon napriek orkovmu vyčítavému pohľadu.

"Môžem pre vás otvoriť cestu na sever, a potom to už opäť bude len na vás."

"Znie to akoby mala nasledovať podmienka," skonštatovala elfka s úškrnom. Ork len znechutene zasipel, bol by radšej keby mlčala.

"Potrebujem len čas aby som obe možnosti premyslela do dôsledkov. Myslela som, že sa nikdy nestretneme."

"Ale my čas nemáme," prehovoril konečne Garnu.

"Spať musíte. A teraz," zakývala rukou smerom k dverám na znak, že majú odísť ale tesne pred tým ako tak spravili ich predsa len ešte na chvíľu zarazila, "nechceš vedieť ako si mala zomrieť, Illienon?"

Elfka neodpovedala, len mierne naklonila hlavu na stranu a pohodlne sa oprela o stenu.

"Mala si zomrieť v tej bitke s Tieňmi a vy dvaja ste sa nikdy nemali stretnúť. Ale ty si sa smrti postavila, tak ako to robíš celý život. Tvrdila si, že chceš aby sa dvaja nepriatelia spojili proti jednému spoločnému a keď ťa nikto nepočúval odmietla si bojovať," pomaly vstala a obišla stôl pri čom z nej ani na chvíľu nespustila oči, z tváre sa jej zrazu vytratil akýkoľvek náznak úsmevu, "ale to nie je celý príbeh. V skutočnosti to bol tvoj inštinkt, ty si vedela, že zomrieš, ale to si nechcela. Nebola si ochotná vsadiť svoj život keď si vedela, že nemáš šancu vyhrať. Nikto to nevidí, nikoho by to ani nenapadlo, ale ty, Illienon, miluješ život viac ako ktokoľvek iný. Čím viac riskuješ, čím viac jaziev po zásahoch ktoré mohli byť smrteľné máš na tele, tým sa cítiš živšia," jej hlas voľne prešiel do šepotu ktorý vyvolával zimomriavky na chrbte, "a ty, tak veľmi chceš žiť, ako nikto iný na celom svete. Teba neteší keď môžeš niekoho zabiť ale to keď môžeš zomrieť ty a nestane sa tak. Na hranici smrti sa cítiš živšia ako kedykoľvek inokedy. Túžiš po tom cítiť smrť, ale nechceš prekročiť hranicu. Nemám pravdu?"
Illienon jej venovala len krátky pohľad a bez slova vyšla von.

Garnu chcel ísť za ňou, nakoniec si to však rozmyslel "je Krv Tieňov tak dôležitá?" spýtal sa.

"Rozhodne o tom akým spôsobom zanikne svet ktorý poznáme," odpovedala opäť s nevinným úsmevom na tvári.

"Nerozumiem tomu," priznal po chvíli ticha.

Oblizla si hornú peru a na chvíľu sa zahľadela kamsi do steny, "nie je smrť ako smrť. Jedna môže byť začiatkom niečoho nového, druhá je koniec."

"Stále nerozumiem," odpovedal rezignovane.

"Je mi ľúto, čo sa stalo a čo sa stane," pomaly podišla k nemu a položila mu ruku na rameno, "Illienon je zložitá osoba, možno si myslíš, že ju poznáš ale pri tom ani ona nepozná sama seba. Som si istá, že keby tento svet vedel o čo ide rozhodne by nikto nechcel aby mala Krv Tieňov práve ona, ale teraz už meč nemôže mať nikto iný. Buď pri nej, pomáhaj jej ale dávaj si pri tom na ňu väčší pozor ako na Tiene. Tá žena má v sebe beštiu ktorú musí udržať pod kontrolou."

"No, to sa jej zatiaľ príliš nedarí," poznamenal Garnu pri spomienke na Tieň ktorý zabila pred pár hodinami.

"To sa mýliš. Doteraz sa jej darilo doteraz s tým žiť a súčasne to vždy v konečnom dôsledku využila pre dobro strany za ktorú bojovala. Je veľmi dôležité aby sa nepostavila proti tým ktorým má pomôcť. Radšej ju zabi ako by si jej to mal dovoliť."

Ork prikývol aj keď si bol vedomí toho, že keby k niečomu takému došlo zrejme by to nezvládol a vykročil smerom k dverám.

"Počkaj, mám podmienku."

"Akú?"

"Otvorím vám portál pokiaľ Posli s vami nepôjdu."

Keď sa jej pozrel do tváre uvidel, že jej úsmev síce znovu nezmizol ale v očiach sa jej zjavilo čosi čo by nečakal. Mala strach. Uvedomila si čosi, čo ju vydesilo.

"Vieš kto sú Posli?" spýtal sa zarazene.

"Na nič sa ma nebudete pýtať, musíte mi skrátka veriť, oni s vami ďalej ísť nemôžu."

Na chvíľu sa zamyslel a potom si uvedomil, že už nemá cenu na nič sa jej pýtať a prešiel naspäť do kruhovej miestnosti. Illienon stála opretá oproti stenu naproti. Chvíľu pôsobila, že si ho ani nevšimla, potom sa zrazu strhla akoby ju vytrhol zo zamyslenia a venovala mu krátky úsmev.

"Rozhodla sa, že nám pomôže dostať sa na sever, pokiaľ s nami Posli nepôjdu," povedal pri čom čakal, že ju to aspoň prekvapí a spýta sa prečo. S čím však rozhodne nepočítal bolo to, že len nezaujato prikývne bez náznaku akýchkoľvek emócií.

Druhé dvere sa s hlasným zaškrípaním otvorili a zjavila sa v nich známa tvár jaštera ktorý ich predtým viedol cez mesto, "poďte za mnou," zasyčal a opäť zmizol za dverami.

Nasledovali ho dole úzkym točitým schodiskom, minuli zopár dverí až jašter konečne jedny otvoril a vošli do kruhovej miestnosti takmer totožnej s tou predošlou. Snáď jediným rozdielom bolo, že z tejto lúčovito viedli tri chodby. Zaviedol ich k dvom naproti ležiacim drevených dverám,

"Vaše izby," skonštatoval a odkráčal skôr ako sa ho stihli na čokoľvek ďalšie spýtať.

"Vidíme sa ráno," povedala elfka a zmizla za najbližšími dverami tak rýchlo, že jej ork ani nestihol odpovedať.

Zo všetkých zatiaľ môj najobľúbenejší.

- Drôt 1 mm, 0.4 mm

- Kryštál

"Bolo to všetko nutné?" vyslovil nakoniec ork otázku nad ktorou sa zamýšľal odkedy Illienon Tieň zabila.

"Bolo," odpovedala s kamennou tvárou.

"Na čo?" spýtal sa Garnu ktorý sa s takou odpoveďou skrátka odmietal uspokojiť.

"Premýšľaj," zasyčala mierne znechutene, "na to aby som zabila Arhaninho brata som najprv potrebovala zistiť či už prešiel do tohto nášho sveta."

"Na čo si sa ho pýtala na portály?"

"Predpokladala som, že nemôžu otvoriť druhý, potrebovala som sa o tom len uistiť. Pokiaľ nás Arhanaia zradí, alebo sa nedostanem k jej bratovi potrebujeme druhý plán. Aemilliana by mohla otvoriť prechod do ich sveta a tým ho roztrhať." Nevedela prečo ale pri tom ako vyslovila meno svojej sestry mala opäť pocit, že čosi je zle.

Garnu musel uznať, že má pravdu, nemal však v pláne povedať to nahlas. Preto sa radšej rozhodol zmeniť tému, "ako sa chceš dostať k Arhanainmu bratovi."

"Neviem," odpovedala pri čom zrakom prečesávala okolie, "Krv Tieňov nám síce zaručí strach malej predsunutej hliadky ale ku kráľovi ma nedostane."

"Aj tak sa mi to nezdá," zavrčal ork, "je to len jeden meč, nič viac."

"Môže ich zabiť ja keď nemajú hmotnú podobu."

"Je len jeden," zopakoval Garnu dôrazne.

Illienon mykla ramenami, "mám pocit akoby na ňom bolo čosi viac ako len to. Neviem to pomenovať."

Najbližších pár hodín sa nič nedialo. Občas sa síce kdesi na kraji ich zorného poľa mihlo čosi čo za chvíľu zmizlo ale nikto sa neodvážil priblížiť sa k ním. Tiene si od nich držali odstup a nikdy na seba nebrali hmotnú podobu. Garnu a Illienon sa za to tvárili, že si nevšímajú druhých tieňov niektorých stromov. Garnu sa snažil rozpomenúť kde leží vchod do mesta lebo pochyboval, že by Posli poznali cestu aj tam. Po ich ľavici sa spoza stromov vynorila skalná stena s množstvom tmavých vchodoch do jaskýň. Prejsť ich všetky by im trvalo mesiace. Na druhej strane veľa z nich sa podobalo na ten ktorý viedol do Wyer´Arann. Posli spomalili do kroku, so sklonenou hlavou prechádzali popri skalách.

"Spoznáš ten vchod keď ho uvidíš?" spýtala sa Illienon akoby mu čítala myšlienky.

"Neviem," odpovedal ork vyhýbavo.

Posli prešli ešte pár metrov a zastavili pri čomsi čo by človek pravdepodobne ani nepokladal za vchod do jaskyne ale len za prasklinu v skale. Na výšku nemohla mať viac ako meter a pol a na šírku okolo metra. Ďalej odmietali ísť, čo Flavyja ešte zdôraznila dlhým piskľavým zvukom. Ich jazdci sa im zošmykli z chrbtov a obaja si premerali skalnú stenu.

"Môže to byť ono?" spýtala si Illienon pri čom kývla rukou smerom k praskline.

"Môže," odpovedal Garnu pri čom mal ešte chuť dodať niečo v slovazmysle: "toto alebo jedna z ďalších rovnakých dier." Radšej si to však nechal pre seba.

Elfka sa natiahla a rukou prešla po stene praskliny, "vyzerá to, že ďalej je to širšie aj vyššie. Až po tebe."

Ork sa neochotne prikrčil a pretiahol svoje mohutné telo medzi skalami pri čom bolestne zavrčal ako si oškrel kožu. Elfka vošla dnu oveľa ľahšie. Strop musel byť dnu omnoho vyššie lebo obom sa v tme podarilo neisto narovnať. Vľavo od nich sa objavilo svetlo, vyzeralo to ako pochodeň. Okolo nich však bola len tma, preto sa im nedarilo ani určiť ako ďaleko od nich sa zdroj svetla nachádza. Obaja opatrne vykročili tým smerom, dávajúc si pozor pri každom kroku. Na Illienonino prekvapenie bola podlaha v jaskyni celkom hladká, bez akýchkoľvek voľne pohodených kameňov. Dokonca mala pocit akoby kráčala po naleštenom mramore.

"Myslím, že sme správne," skonštatoval ork. Napriek tomu, že šepkal sa k nim tá veta vrátila v podobe mnohonásobnej ozveny.

"Očividne," odsekla Illienon mierne jedovato.

Po pár minútach chôdze sa ku svetlu priblížili natoľko, že si všimli vysokú tmavú postavu. Oheň nebol na pochodni ako si pôvodne mysleli, voľne sa vznášal vedľa nej. Po ďalších pár metroch už mohli jasne vidieť výrazne zelenú, šupinatú tvár s veľkými žltými očami plaza. Na holej hlave mal tvor výrastky podobné rohom pospájané tmavozelenými blanami. Na sebe mal čierny splývavý habit ktorý na jeho neprirodzene chudej postave zúfalo visel.

"Už ťa čakáme," povedal jašter s úsmevom na tvári keď sa orkova mohutná postava konečne ocitla v svetle ohňa.

"Ja som Illienon," prehovorila elfka a mierne sa uklonila.

V momente ako vyšla spoza orka a jašter si ju všimol úsmev mu zmrzol na tvári. Na odpoveď len ticho zasyčal, "áno, poďte za mnou."

Nasledovali ho ďalej dlhou chodbou ktorá sa postupne rozširovala až vyústila do obrovskej jaskyne ktorej strop ani druhý koniec nevideli. Pred nimi ležalo mesto ako vyrezané do veľkých kvapľov. Budovy ťahajúce sa od vrchu až kamsi do tmy vrchu jaskyne, obtočené schodiskami a tenkými potokmi zlievajúcimi sa do jedného uprostred mesta. Vysoké veže zdobené ako čipka ťahajúce sa dna jaskyne a rovnaké stavby visiace z jej stropu ktoré pôsobili akoby porušovali zákony prírody. Celé mesto osvetľovalo nespočetné množstvo malých plameňov ktoré sa vznášali ulicami ako svätojánske mušky.

"Poďte za mnou," zopakoval jašter trochu nervózne po chvíli čo stáli opretý o kovové zábradlie a sledovali mesto.

Opatrne ho nasledovali dole strmými klzkými schodmi končiacimi v úzkej uličke. Mesto bolo nádherné ale na druhej strane, čím ďalej šli, tým sa zdalo Illienon desivejšie. Bolo tak tiché a mŕtve. Okrem nich akoby tam nikto iný nebol. Jediné čo bolo počuť bolo kvapkanie vody, tak pravidelné, že by človeka dokázalo dohnať k šialenstvu.

"Koľko vás tu žije?" spýtala elfka dúfajúc, že to nevyznie nevhodne. Chcela len akokoľvek prerušiť to ticho.

"Dvadsaťtri," odpovedal jašter neochotne, "kedysi nás boli tisíce."

"Čo sa stalo?"

"To nie je dôležité."

"Nikdy o tom nehovoria," dodal ork nezaujato.

"Dôležitá je prítomnosť a budúcnosť nie minulosť," povedal pri čom si rozdvojeným jazykom oblizol pery.

"Prítomnosť a budúcnosť je dôsledkom minulosti," odpovedala Illienon so studeným úsmevom na tvári, "preto je rovnako dôležitá."

"To by si mala vedieť najlepšie ty."

Illienon pri tých slovách stuhla, "my sa už poznáme?" spýtala sa hláskujúc každé slovo.

"My ťa poznáme," odpovedal bez váhania pri čom sa na ňu ani nepozrel.

- Drôt 1 mm, 0.4 mm

- Lávový kameň

- Drôt 1 mm, 0.4 mm

- Lávový kameň

Posli bežali bez prestávky celý zvyšok dňa. Ich jazdci strávili väčšinu času, ako obvykle, v tichosti. Pustá rovina bez akýchkoľvek známok života pôsobila akoby bola nekonečná. Posli pôsobili akoby poznali cestu, za čo im boli obaja vďačný lebo sami by sa bez akýchkoľvek záchytných bodov cítili neisto. Obloha bola počas celého dňa zatiahnutá, šedé búrkové mraky pôsobiace akoby sa mali každú chvíľu roztrhať celkom zakrývali slnko. Až hodinu po zotmení sa pred nimi konečne začali črtať obrysy lesa.

"Prenocujeme až medzi stromami, tam je to bezpečnejšie," prehovoril Garnu ktorý mal od chvíle ako padla noc na ničím nechránenej rovine podivné zimomriavky na chrbte. Nemohol sa zabiť pocitu, že ich niekto prenasleduje.

"Ako ďaleko je to k tomu mestu?" spýtala sa Illienon takmer šeptom. Bola si vedomá, že pokiaľ by ich niekto mal počuť, už sa tak určite stalo vďaka dupotu kopýt poslov. Na druhej strane však na seba nechcela ešte viac upozorňovať.

"Možno štyri hodiny cesty."

"Dobre," prižmúrila oči aby lepšie videla v tme a napäto sa poobzerala okolo seba, "pôjdeme ďalej."

"Myslíš, že je to dobrý nápad? Neviem či sa mi podarí nájsť vchod do mesta cez deň, nie to ešte v noci."

"Lepšie ako tu zostať."

"Prečo?"

"Ty to necítiš?" v momente ako to vyslovila jej samej prešli po chrbte zimomriavky.

Cítil to, samozrejme, že to cítil ale nebol si celkom istý či im pomôže ak pôjdu hlbšie do lesa.

"Môže to byť Arhanaia?" spýtal sa keďže ho nič iné nenapadlo.

"Nie. Pamätáš si, že istý čas žila vo mne, keby tu bola, cítila by som to."

V tej chvíli im už aj šepot znel príliš hlasno, preto pokračovali radšej v tichosti.

Ako vošli medzi stromy Posli spomalili. Illienon sa v jednom momente strhla, mršne Flavyji zoskočila z chrbta. Ork si ani nestihol všimnúť kedy sa jej Krv Tieňov ocitla v ruke. Flavyja sa mierne prikrčila a slabo zapišťala.

"Čo..." začal ork ale elfkino zasyčanie ho okamžite umlčalo. So sekerou v ruke sa zosunul Poslovi z chrbta a zahľadel sa medzi stromy.

Illienon by prisahala, že sa jej čosi mihlo v kútiku oka, keď sa však obzrela smerom za tým pohybom, nič nevidela. Ani lístie na stromoch sa nepohlo. Strnulo sa zahľadela pred seba. Presne ako predpokladala, po chvíli sa si všimla ako sa čosi medzi stromami, v tme pohlo. Čosi čo si zjavne myslelo, že ona ho nevidí. Ďalej pozerala bez mihnutia oka pred seba. Nedarilo sa jej presne určiť kto alebo čo to je, vnímala len nejasné šedé obrysy približne dvojmetrovej postavy. Pomaly sa k nej približovala. Garnu si očividne nič nevšimol. Pomaly natočila hlavu ešte viac na druhú stranu, tak aby mala postavu tesne na hranici zorného poľa. Chcela aby získal väčšiu sebaistotu a viac sa priblížil. Podľa všetkého nebol práve inteligentný lebo spravil presne to čo očakávala.

Keď bol od nej vo vzdialenosti menej ako dva metre s krátkym mečom v ruke sa vrhol vpred s úmyslom bodnúť ju do chrbta. V tom momente sa zvrtla na mieste a zrazila mu meč Krvou Tieňov.

Šedá postava s nejasnými rysmi vykríkla a odskočila dozadu. Neveriacky sa zahľadel na zvyšok zbrane ktorý mu zostal v ruke. Elfka na moment zostala rovnako v šoku keď si uvedomila, že jej meč ten jeho skrátka rozťal na dve polovice. Hneď na to mu však priložila čepeľ ku krku.

"Norys Emry!" vykríkol tieň keď si všimol čo za zbraň mala elfka v ruke. Až teraz si Illienon všimla, že niektoré stromy okolo nich mali dva tiene. Zavlnili sa a rýchlo vybledli.

"Zhmotni sa," zasyčala elfka na Tieň. Garnu už medzičasom stál vedľa nej.

Tieň sa zachvel ani nič nespravil ani nepovedal.

"Poznáš tento meč," prehovorila opäť Illienon, "vieš, že ťa môžem zabiť aj teraz, inak by si sa už pokúsil zmiznúť."

Nejasné rysy pomaly nadobudli podobu mladého muža s krátkymi čiernymi vlasmi a bledosivými očami.

"Povieš mi ako Tiene postupujú z juhu, inak ťa podrežem ako dobytok," precedila Illienon cez zaťaté zuby pri čom pôsobila, že bojuje s takmer neodolateľnou chuťou ho zabiť.

"Ver mi, spraví to," skonštatoval ork sucho obzerajúc sa okolo seba či už sú skutočne sami.

"Aj tak ma zabijete," predniesol Tieň vzdorne, napriek tomu však na ňom bolo vidno, že je vydesený na smrť. Ďalej zostal stáť bez jediného ďalšieho slova na čo niekto ako Illienon nemal nervy.

Surovo ho nakopla do brucha až padol na zem, "nechceš si to ešte rozmyslieť?"

Tieň len zastonal, nič však nepovedal.

Illienon mu bez akéhokoľvek náznaku emócií vrazila Krv Tieňov do pravého ramena, tak, aby ho nezabila len mu spôsobila čo najväčšiu bolesť. Tieň vykríkol a pokúsil sa vyslobodiť. Elfka mu však skrútila ľavú ruku skôr než stihol čokoľvek spraviť. Pravou nemohol pohnúť, keďže sa stále opierala o meč v jeho ramene.

"Vieš, vcelku by ma zaujímalo prečo nemôžete prejsť so svojho sveta rovno na sever ale musíte postupovať z juhu."

Tieň zalapal po dychu a zasyčal od bolesti, "druhý portál by náš svet roztrhal."

"Kde presne sa nachádzal váš portál?"

Neodpovedal len zareval od bolesti.

"Ako myslíš," skonštatovala Illienon pri čom mierne otočila Krvou Tieňov v jeho ramene.

Tieň sa tej bolesti snažil neúspešne uhnúť, "ja neviem," vykríkol, "neviem ako to tam voláte."

"Skús mi to popísať."

"V lese pri meste, jazero, pod vodopádmi," v jeho hlase sa pomaly začínali objavovať náznaky šialenstva z bolesti.

"Pokiaľ ste sa zatiaľ dostali?"

"My sme predsunutá hliadka, je nás len pár."

"Váš kráľ, brat princeznej Arhanai, je v tomto svete?"

Zaklonil hlavu a snažil sa chrapľavo sa snažil zhlboka dýchať. Illienon ho z celej sily nakopla pri čom sa ozval zvuk lámajúcich sa rebier. Opäť mierne pohla čepeľou v jeho rane.

"Áno," zajačal Tieň preskakujúcim hlasom.

"Kde?"

"Ja nič viac neviem!"

"Stavíš sa?" spýtala sa Illienon a skôr než stihla čokoľvek spraviť Tieň radšej znovu prehovoril.

"Pri Lese Šepotu, mali by byť pri Lese Šepotu," hlas sa mu otriasal plačom.

"Ďakujem," odpovedala Illienon sucho.

Tieň mal na krátku chvíľu nádej, že prežije, keď mu Illienon vytiahla meč z ramena. Hneď na to mu však Krv Tieňov prebodla srdce.

"Som rád, že nie som tvoj nepriateľ," skonštatoval Garnu pri pohľade na jeho nehybné telo.

"Sú bližšie ako sme mysleli. Musíme ísť ďalej a dostať sa na sever pre nimi," odpovedala Illienon pri čom sa vyšvihla naspäť Flavyji na chrbát.

"Prekvapuje ma, že ostatný nezaútočili ani ho nezastrelili skôr než nám stihol čokoľvek povedať," po tom čo aj Garnu vyliezol späť na Posla vyrazili ďalej do lesa.

"Boja sa Krvi Tieňov," odpovedala pri čom si púzdro na meč odviazala od opasku a prehodila si ho na chrbát. Na dlhú ťaživú chvíľu nastalo ticho. Doteraz mali len pocit, že ich niekto prenasleduje, teraz si už boli istý, že ich nie sú sami. Paradoxne sa teraz cítili istejšie.

Nie je to prvé čo som spravila ale zatiaľ sa mi to zo všetkého páči najmenej. Okrem iných nedostatkov je ten korál v polke zlomený a prakticky ho drží pokope len drôt (o sekundovom lepidle s mierne sadistickými sklonmy nehovorím).

----

- strieborné drôty 0,60 mm a 1,2 mm

- korál

Poznáte to, ľudí fascinuje možnosť poznania myšlienok iných, nech už ide o čokoľvek. Zrejme väčšina sa už pár krát v živote zamýšľala nad možnými myšlienkami niekoho druhého. Či už ste premýšľali čo si o vás myslia iní (klasika, ale dosť nudná) alebo kam zrovna smerujú myšlienkové toky tej osoby naproti v autobuse (určite filozofická chvíľka), takmer každý už chcel vidieť do inej hlavy ako do svojej vlastnej. Iste je to fascinujúce ale nie je to celkom presný popis toho o čo ide mne.

Mňa by viac zaujímalo čosi ako "formát" myšlienok druhých ľudí. Dokončuje vaše vedomie vety? Vždy sa sústredíte na jednu vec alebo myslíte na tri naraz?

Pointou tohto "projektu" je napísať článok v ktorom sa čo najpresnejšie pokúsite napísať svoje myšlienky bez akýchkoľvek úprav. Nechcem žiadne úvahy, bežné myšlienky za bežnej situácie. Človeka občas napadajú veci s ktorými sám nesúhlasí, podľa chvíľkových myšlienok vás (snáď) nikto nebude posudzovať, preto píšte nech vás napadne čokoľvek. Nezáleží ani na tom, keď začnete jednu vetu a v polke ju prerušíte druhou na inú tému- podobné veci sú, v konečnom dôsledku, pointou celého. Pokiaľ vám zrovna myšlienkový tok prerušuje nejaká pesnička ktorá vám stále znie v hlave, prerušujte jej slovami rovnako aj text. Dobre pôsobiaci výber slov je rovnako, naprosto nepodstatný, snažte sa aby sa to čo skončí na papiery čo najviac podobalo tomu, čo máte zrovna v hlave.

Viem, že je to prakticky nesplniteľná úloha, pointa je čo najviac sa tomu priblížiť.

Pokiaľ sa rozhodnete napísať takýto článok, dám odkaz naňho do tohto článku. Chcela by som tu vytvoriť čosi ako archív myšlienkových pochodov. Ak chcete môžte si tiež do svojho článku vložiť ikonku projektu ktorá je na začiatku článku.

Svoj článok pridám v najbližších dňoch.

"Kostlivý kôň v kryštálovom brnení príde na hostinu na konci sveta za telami bojovníkov z poslednej bitky, ten ktorého telo tvoria jazyky plameňov bude chorých sprevádzať, skamenený zašeptá posledné slová tým ktorých zabila sama matka príroda ale ten ktorého telom je piesok príde len na koniec samotného času," predniesla Illienon mimovoľne. Posli na mieste zastali a rovnako sa zahľadeli smerom ako ich jazdci.

"Kto sú?" spýtal sa Garnu šeptom.

"Našla som o nich len jednu jedinú zmienku, len krátky zvitok, nevie sa ako starý. Údajne sú to bytosti z iného sveta, živia sa smrťou. Cítia apokalypsu, preto došli."

PPriznávam, mám slabosť na futuristicky pôsobiace koncepty športových aút a tiež priznávam, že ma práve začalo baviť podobné veci kresliť. Takže tu máte môj prvý pokus.

Pokiaľ by vás zaujímal môj postup kreslenia niečoho konkrétneho, môžete mi napísať sem do komentárov. Podľa možnosti píšte konkrétne veci, nie veci typu "ako si nakreslila tento obrázok?" Neviem pre vás spätne napísať postup nejakej starej kresby (zlúčené vrstvy, chaos na externých hardiskoch a tomu podobné záležitosti) ale pokiaľ sa ma spýtate napríklad ako kreslím kovové prvky, pri najbližšej príležitosti keď niečo také budem kresliť nie je problém spraviť pár screenshotov.

Ďaľšia objednávka pre http://zoog13.deviantart.com/ úspešne vybavená.

Musím priznať, že ma nijak obzvlášť nebavilo to kresliť.

Nakreslené približne pred pol rokom, následne na to zabudnuté kdesi v súbore s názvom "zverokruh" s presvedčením, že sa už dávno nachádza tu na blogu a na deviantarte.