"Bolo to všetko nutné?" vyslovil nakoniec ork otázku nad ktorou sa zamýšľal odkedy Illienon Tieň zabila.
"Bolo," odpovedala s kamennou tvárou.
"Na čo?" spýtal sa Garnu ktorý sa s takou odpoveďou skrátka odmietal uspokojiť.
"Premýšľaj," zasyčala mierne znechutene, "na to aby som zabila Arhaninho brata som najprv potrebovala zistiť či už prešiel do tohto nášho sveta."
"Na čo si sa ho pýtala na portály?"
"Predpokladala som, že nemôžu otvoriť druhý, potrebovala som sa o tom len uistiť. Pokiaľ nás Arhanaia zradí, alebo sa nedostanem k jej bratovi potrebujeme druhý plán. Aemilliana by mohla otvoriť prechod do ich sveta a tým ho roztrhať." Nevedela prečo ale pri tom ako vyslovila meno svojej sestry mala opäť pocit, že čosi je zle.
Garnu musel uznať, že má pravdu, nemal však v pláne povedať to nahlas. Preto sa radšej rozhodol zmeniť tému, "ako sa chceš dostať k Arhanainmu bratovi."
"Neviem," odpovedala pri čom zrakom prečesávala okolie, "Krv Tieňov nám síce zaručí strach malej predsunutej hliadky ale ku kráľovi ma nedostane."
"Aj tak sa mi to nezdá," zavrčal ork, "je to len jeden meč, nič viac."
"Môže ich zabiť ja keď nemajú hmotnú podobu."
"Je len jeden," zopakoval Garnu dôrazne.
Illienon mykla ramenami, "mám pocit akoby na ňom bolo čosi viac ako len to. Neviem to pomenovať."
Najbližších pár hodín sa nič nedialo. Občas sa síce kdesi na kraji ich zorného poľa mihlo čosi čo za chvíľu zmizlo ale nikto sa neodvážil priblížiť sa k ním. Tiene si od nich držali odstup a nikdy na seba nebrali hmotnú podobu. Garnu a Illienon sa za to tvárili, že si nevšímajú druhých tieňov niektorých stromov. Garnu sa snažil rozpomenúť kde leží vchod do mesta lebo pochyboval, že by Posli poznali cestu aj tam. Po ich ľavici sa spoza stromov vynorila skalná stena s množstvom tmavých vchodoch do jaskýň. Prejsť ich všetky by im trvalo mesiace. Na druhej strane veľa z nich sa podobalo na ten ktorý viedol do Wyer´Arann. Posli spomalili do kroku, so sklonenou hlavou prechádzali popri skalách.
"Spoznáš ten vchod keď ho uvidíš?" spýtala sa Illienon akoby mu čítala myšlienky.
"Neviem," odpovedal ork vyhýbavo.
Posli prešli ešte pár metrov a zastavili pri čomsi čo by človek pravdepodobne ani nepokladal za vchod do jaskyne ale len za prasklinu v skale. Na výšku nemohla mať viac ako meter a pol a na šírku okolo metra. Ďalej odmietali ísť, čo Flavyja ešte zdôraznila dlhým piskľavým zvukom. Ich jazdci sa im zošmykli z chrbtov a obaja si premerali skalnú stenu.
"Môže to byť ono?" spýtala si Illienon pri čom kývla rukou smerom k praskline.
"Môže," odpovedal Garnu pri čom mal ešte chuť dodať niečo v slovazmysle: "toto alebo jedna z ďalších rovnakých dier." Radšej si to však nechal pre seba.
Elfka sa natiahla a rukou prešla po stene praskliny, "vyzerá to, že ďalej je to širšie aj vyššie. Až po tebe."
Ork sa neochotne prikrčil a pretiahol svoje mohutné telo medzi skalami pri čom bolestne zavrčal ako si oškrel kožu. Elfka vošla dnu oveľa ľahšie. Strop musel byť dnu omnoho vyššie lebo obom sa v tme podarilo neisto narovnať. Vľavo od nich sa objavilo svetlo, vyzeralo to ako pochodeň. Okolo nich však bola len tma, preto sa im nedarilo ani určiť ako ďaleko od nich sa zdroj svetla nachádza. Obaja opatrne vykročili tým smerom, dávajúc si pozor pri každom kroku. Na Illienonino prekvapenie bola podlaha v jaskyni celkom hladká, bez akýchkoľvek voľne pohodených kameňov. Dokonca mala pocit akoby kráčala po naleštenom mramore.
"Myslím, že sme správne," skonštatoval ork. Napriek tomu, že šepkal sa k nim tá veta vrátila v podobe mnohonásobnej ozveny.
"Očividne," odsekla Illienon mierne jedovato.
Po pár minútach chôdze sa ku svetlu priblížili natoľko, že si všimli vysokú tmavú postavu. Oheň nebol na pochodni ako si pôvodne mysleli, voľne sa vznášal vedľa nej. Po ďalších pár metroch už mohli jasne vidieť výrazne zelenú, šupinatú tvár s veľkými žltými očami plaza. Na holej hlave mal tvor výrastky podobné rohom pospájané tmavozelenými blanami. Na sebe mal čierny splývavý habit ktorý na jeho neprirodzene chudej postave zúfalo visel.
"Už ťa čakáme," povedal jašter s úsmevom na tvári keď sa orkova mohutná postava konečne ocitla v svetle ohňa.
"Ja som Illienon," prehovorila elfka a mierne sa uklonila.
V momente ako vyšla spoza orka a jašter si ju všimol úsmev mu zmrzol na tvári. Na odpoveď len ticho zasyčal, "áno, poďte za mnou."
Nasledovali ho ďalej dlhou chodbou ktorá sa postupne rozširovala až vyústila do obrovskej jaskyne ktorej strop ani druhý koniec nevideli. Pred nimi ležalo mesto ako vyrezané do veľkých kvapľov. Budovy ťahajúce sa od vrchu až kamsi do tmy vrchu jaskyne, obtočené schodiskami a tenkými potokmi zlievajúcimi sa do jedného uprostred mesta. Vysoké veže zdobené ako čipka ťahajúce sa dna jaskyne a rovnaké stavby visiace z jej stropu ktoré pôsobili akoby porušovali zákony prírody. Celé mesto osvetľovalo nespočetné množstvo malých plameňov ktoré sa vznášali ulicami ako svätojánske mušky.
"Poďte za mnou," zopakoval jašter trochu nervózne po chvíli čo stáli opretý o kovové zábradlie a sledovali mesto.
Opatrne ho nasledovali dole strmými klzkými schodmi končiacimi v úzkej uličke. Mesto bolo nádherné ale na druhej strane, čím ďalej šli, tým sa zdalo Illienon desivejšie. Bolo tak tiché a mŕtve. Okrem nich akoby tam nikto iný nebol. Jediné čo bolo počuť bolo kvapkanie vody, tak pravidelné, že by človeka dokázalo dohnať k šialenstvu.
"Koľko vás tu žije?" spýtala elfka dúfajúc, že to nevyznie nevhodne. Chcela len akokoľvek prerušiť to ticho.
"Dvadsaťtri," odpovedal jašter neochotne, "kedysi nás boli tisíce."
"Čo sa stalo?"
"To nie je dôležité."
"Nikdy o tom nehovoria," dodal ork nezaujato.
"Dôležitá je prítomnosť a budúcnosť nie minulosť," povedal pri čom si rozdvojeným jazykom oblizol pery.
"Prítomnosť a budúcnosť je dôsledkom minulosti," odpovedala Illienon so studeným úsmevom na tvári, "preto je rovnako dôležitá."
"To by si mala vedieť najlepšie ty."
Illienon pri tých slovách stuhla, "my sa už poznáme?" spýtala sa hláskujúc každé slovo.
"My ťa poznáme," odpovedal bez váhania pri čom sa na ňu ani nepozrel.
