"Zostanete tu cez noc," predniesol jašter spôsobom pri ktorom si neboli celkom istý či to bola otázka alebo oznam. Kráčali hore schodmi obtočenými okolo mohutnej budovy uprostred mesta. Všetku svoju pozornosť sústredili na to aby sa na klzkom kameni nepošmykli keďže schody boli úzke a bez akéhokoľvek zábradlia alebo čohokoľvek čo by mohlo poslúžiť ako záchytný bod.
"Rozhodne radšej ako vonku," odpovedal Garnu.
Illienon si tým tak istá nebola, jašter aj mesto ju znervózňovali čoraz viac a viac a vážne si nedokázala ani predstaviť ako by im mohli pomôcť, "Posli sú vonku," poznamenala sucho.
"Nikto z Flavyjiných sem nesmie," odpovedal jašter chladne.
"Odkiaľ poznáte jej meno?" spýtala sa Illienon aj keď nepočítala s tým, že by dostala rozumnú odpoveď.
"Na tom nezáleží."
"A na čom záleží?" spýtala sa ostro.
"Na spôsobe akým svet ktorý poznáme zomrie."
Garnu a Illienon si vymenili pohľady hovoriace za všetko. Ork sa na chvíľu zadíval dole a prišlo mu zle z výšky, podvedome sa pritisol bližšie k stene.
Keď sa im už začalo zdať, že schody musia byť nekonečné, pár metrov pred nimi sa konečne vynorili ťažké železné dvere. Jašter sa do nich celou váhou zaprel ale podarilo sa mu ich otvoriť len natoľko aby sa mohol tesne prešmyknúť dnu. Garnu si slabo povzdychol a ako sa rukou oprel o dvere otvorili sa dokorán. Venoval krátky pokus o úsmev elfke a vošiel dnu. Illienon ho neochototne nasledovala do tmavej kruhovej miestnosti s vysekávanými ornamentmi po stenách z ktorej viedlo ďalších dvojo dverí.
"Čaká na vás," skonštatoval jašter a ukázal smerom k ľavým dverám a bez ďalšieho vysvetľovania zmizol za druhými.
"Kto?" spýtala sa Illienon.
"Oni nemajú mená," odpovedal jej Garnu a s myknutím ramien prešiel dverami.
Miestnosť bola takmer celkom prázdna, jej steny boli dokonale hladké, bez akýchkoľvek ozdôb. Uprostred stál jednoduchý kamenný stôl s jednou jedinou stoličkou na ktorej sedela mladá žena. Kožu mala rovnako zelenú a šupinatú ako jašter ktorý ich tam priviedol. Po bokoch tváre sa jej tiahol výrazný pruh jasnejšej zelenej farby, tak výrazný, že pôsobil akoby svietil v tme. Na rozdiel od ich sprievodcu nemala na hlave blanité výrastky ale krátke čierne vlasy sčesané dozadu. Veľké žlté oči s viečkami po bokoch iskrili životom.
"Škoda," poznamenala keď uvidela Illienon.
"Škoda?" zopakovala elfka zarazene.
"Škoda, že žiješ," predniesla to tak prekvapivo veselým hlasom, že im obom chvíľu trvalo kým si uvedomili čo vlastne povedala. Garnu zarazene prešiel prechádzal pohľadom z jednej za druhú.
Illienon len ťažko potláčala chuť siahnuť po Krvi Tieňov, "to mi budete musieť vysvetliť."
"Prítomnosť a budúcnosť sú dôsledkom minulosti, sama si to pred chvíľou povedala, nie?" odpovedala s ničím neohrozeným úsmevom, "keby si bola mŕtva Krv Tieňov by dostal on," prstom s dlhým ostrým drápom ukázala smerom na orka a s nevinnosťou malého dieťaťa dodala: "a on je lepší ako ty."
"To iste je," odpovedala Illienon pri čom jej vrátila úsmev, ten jej však bol o mnoho chladnejší.
"Ale teraz je to hlavne na tebe," pokračoval ďalej bezmenný tvor akoby jej to snáď vyčítal, "ja vidím a ja viem, že čoskoro zomrieš. Ty to vieš tiež."
"Kedysi som poznala jednu veštkyňu," odpovedala Illienon pri čom si založila ruky na hrudi aby sama sebe zabránila siahnuť po zbrani, "hovorila, že budúcnosť je nejasná a jej vidiny sú len rôzne možnosti ako sa veci môžu a nemusia vyvinúť z ich súčasného stavu."
Žena sa zhlboka nadýchla a pobavene zaklonila hlavu, "videla som dve cesty a tá ľahšia začínala tvojou smrťou. Teraz vidím znovu dve, a obe k nej vedú. A vieš, že je na mne aby som rozhodla čo bude ďalej?"
"Dnes ešte zomrieť neplánujem," odsekla Illienon, "aj keby to tento svet malo stáť zvyšok tvojho druhu."
"Nie, ty si to nepochopila," pohodlne sa oprela rukami o stôl, "Dnes ste stretli predsunutú hliadku Tieňov. Išli po posily, pokiaľ opustíte toto mesto zabijú vás oboch a Krv Tieňov bude stratená. Nebude nikto kto by mohol pomôcť Arhanai."
"Odkiaľ vieš o Arhanai?"
"Ja viem všetko o všetkom."
"Predpokladám, že druhá cesta popisuje celkom iný spôsob ako by som mohla umrieť," neodpustila si poznámku Illienon napriek orkovmu vyčítavému pohľadu.
"Môžem pre vás otvoriť cestu na sever, a potom to už opäť bude len na vás."
"Znie to akoby mala nasledovať podmienka," skonštatovala elfka s úškrnom. Ork len znechutene zasipel, bol by radšej keby mlčala.
"Potrebujem len čas aby som obe možnosti premyslela do dôsledkov. Myslela som, že sa nikdy nestretneme."
"Ale my čas nemáme," prehovoril konečne Garnu.
"Spať musíte. A teraz," zakývala rukou smerom k dverám na znak, že majú odísť ale tesne pred tým ako tak spravili ich predsa len ešte na chvíľu zarazila, "nechceš vedieť ako si mala zomrieť, Illienon?"
Elfka neodpovedala, len mierne naklonila hlavu na stranu a pohodlne sa oprela o stenu.
"Mala si zomrieť v tej bitke s Tieňmi a vy dvaja ste sa nikdy nemali stretnúť. Ale ty si sa smrti postavila, tak ako to robíš celý život. Tvrdila si, že chceš aby sa dvaja nepriatelia spojili proti jednému spoločnému a keď ťa nikto nepočúval odmietla si bojovať," pomaly vstala a obišla stôl pri čom z nej ani na chvíľu nespustila oči, z tváre sa jej zrazu vytratil akýkoľvek náznak úsmevu, "ale to nie je celý príbeh. V skutočnosti to bol tvoj inštinkt, ty si vedela, že zomrieš, ale to si nechcela. Nebola si ochotná vsadiť svoj život keď si vedela, že nemáš šancu vyhrať. Nikto to nevidí, nikoho by to ani nenapadlo, ale ty, Illienon, miluješ život viac ako ktokoľvek iný. Čím viac riskuješ, čím viac jaziev po zásahoch ktoré mohli byť smrteľné máš na tele, tým sa cítiš živšia," jej hlas voľne prešiel do šepotu ktorý vyvolával zimomriavky na chrbte, "a ty, tak veľmi chceš žiť, ako nikto iný na celom svete. Teba neteší keď môžeš niekoho zabiť ale to keď môžeš zomrieť ty a nestane sa tak. Na hranici smrti sa cítiš živšia ako kedykoľvek inokedy. Túžiš po tom cítiť smrť, ale nechceš prekročiť hranicu. Nemám pravdu?"
Illienon jej venovala len krátky pohľad a bez slova vyšla von.
Illienon jej venovala len krátky pohľad a bez slova vyšla von.
Garnu chcel ísť za ňou, nakoniec si to však rozmyslel "je Krv Tieňov tak dôležitá?" spýtal sa.
"Rozhodne o tom akým spôsobom zanikne svet ktorý poznáme," odpovedala opäť s nevinným úsmevom na tvári.
"Nerozumiem tomu," priznal po chvíli ticha.
Oblizla si hornú peru a na chvíľu sa zahľadela kamsi do steny, "nie je smrť ako smrť. Jedna môže byť začiatkom niečoho nového, druhá je koniec."
"Stále nerozumiem," odpovedal rezignovane.
"Je mi ľúto, čo sa stalo a čo sa stane," pomaly podišla k nemu a položila mu ruku na rameno, "Illienon je zložitá osoba, možno si myslíš, že ju poznáš ale pri tom ani ona nepozná sama seba. Som si istá, že keby tento svet vedel o čo ide rozhodne by nikto nechcel aby mala Krv Tieňov práve ona, ale teraz už meč nemôže mať nikto iný. Buď pri nej, pomáhaj jej ale dávaj si pri tom na ňu väčší pozor ako na Tiene. Tá žena má v sebe beštiu ktorú musí udržať pod kontrolou."
"No, to sa jej zatiaľ príliš nedarí," poznamenal Garnu pri spomienke na Tieň ktorý zabila pred pár hodinami.
"To sa mýliš. Doteraz sa jej darilo doteraz s tým žiť a súčasne to vždy v konečnom dôsledku využila pre dobro strany za ktorú bojovala. Je veľmi dôležité aby sa nepostavila proti tým ktorým má pomôcť. Radšej ju zabi ako by si jej to mal dovoliť."
Ork prikývol aj keď si bol vedomí toho, že keby k niečomu takému došlo zrejme by to nezvládol a vykročil smerom k dverám.
"Počkaj, mám podmienku."
"Akú?"
"Otvorím vám portál pokiaľ Posli s vami nepôjdu."
Keď sa jej pozrel do tváre uvidel, že jej úsmev síce znovu nezmizol ale v očiach sa jej zjavilo čosi čo by nečakal. Mala strach. Uvedomila si čosi, čo ju vydesilo.
"Vieš kto sú Posli?" spýtal sa zarazene.
"Na nič sa ma nebudete pýtať, musíte mi skrátka veriť, oni s vami ďalej ísť nemôžu."
Na chvíľu sa zamyslel a potom si uvedomil, že už nemá cenu na nič sa jej pýtať a prešiel naspäť do kruhovej miestnosti. Illienon stála opretá oproti stenu naproti. Chvíľu pôsobila, že si ho ani nevšimla, potom sa zrazu strhla akoby ju vytrhol zo zamyslenia a venovala mu krátky úsmev.
"Rozhodla sa, že nám pomôže dostať sa na sever, pokiaľ s nami Posli nepôjdu," povedal pri čom čakal, že ju to aspoň prekvapí a spýta sa prečo. S čím však rozhodne nepočítal bolo to, že len nezaujato prikývne bez náznaku akýchkoľvek emócií.
Druhé dvere sa s hlasným zaškrípaním otvorili a zjavila sa v nich známa tvár jaštera ktorý ich predtým viedol cez mesto, "poďte za mnou," zasyčal a opäť zmizol za dverami.
Nasledovali ho dole úzkym točitým schodiskom, minuli zopár dverí až jašter konečne jedny otvoril a vošli do kruhovej miestnosti takmer totožnej s tou predošlou. Snáď jediným rozdielom bolo, že z tejto lúčovito viedli tri chodby. Zaviedol ich k dvom naproti ležiacim drevených dverám,
"Vaše izby," skonštatoval a odkráčal skôr ako sa ho stihli na čokoľvek ďalšie spýtať.
"Vidíme sa ráno," povedala elfka a zmizla za najbližšími dverami tak rýchlo, že jej ork ani nestihol odpovedať.
