Nymonyrya - Články

Kapitola 42. (Deň keď sa zlomil čas)

Fri, 06 Apr 2012 16:35:00 +0200

Illienon nechala Garnuho v jedálni a rozhodla sa prejsť Aemillianine veci kým sa Allexius nevráti. Dúfala, že v nich nájde odpovede, aj keď začínala mať pocit, že už nepozná ani otázky. A ako jej raz povedala Sfinga, nemôžeš poznať odpoveď kým nevieš ako sa správne spýtať.

"Nemohla som prepočuť váš rozhovor."
Illienon sa pri tom mrazivom hlase strhla a inštinktívne siahla po meči. V tom momente si však uvedomila, že nie je ozbrojená. Premýšľala prečo začala byť zrazu tak neopatrná. Pre niekoho ako ona bola chyba vyjsť bez meča, a také chyby sa predsa neodpúšťajú.

"Vždy na privítanie tasíš meč?" Vzduch pri dverách Aemillianinej komnaty stmavol a pomaly sa začal skrúcať do nejasných tvarov ženskej postavy.

"Nemám na to snáď dôvod, keď sa niekto blíži ako tieň za mojim chrbtom," spýtala sa Illienon podráždene.

"To my Tiene zvykneme," odpovedala jej princezná bez akéhokoľvek náznaku, že by to snáď myslela ironicky.

"Čo chceš?"

"Dlho som premýšľala ako zrazu dokáže celá naša armáda prechádzať do vášho sveta, ale na nič som neprišla."

Illienon ju chvíľu zarazene sledovala, "mysleli sme, že to dokážete kvôli svojej nehmotnej podobe."

"Ja som sa sem dostala raz, cez otvorený portál a potom som žila v tebe aby som získala dosť energie aby som to dokázala. Ostatný môžu medzi svetmi prechádzať len tak, ako vy."

"Čo mi tým chceš povedať?" spýtala sa Illienon aj keď odpoveď tušila.

"Neviem toho oveľa viac než ty, ale možno by si si mala rozmyslieť či Avinimu požiadate o pomoc."

"Keď sa sem Tiene po prvé dostali, Avinima bola mŕtva."

"Bola len uväznená v mŕtvom tele." Arhanaine obrysy pomaly bledli a rozplývali sa, nemala dosť sily aby ich dlhšie udržala.

"Ty myslíš, že..."

"Ja neviem," prerušila ju princezná, "len nevidím veľa možností."

***

"Potrebujem to vedieť hneď!" vykríkla succuba, koža na prstoch jej celkom zbelela ako nimi nervózne zovrela operadlá kresla.

Bezmenný jej slová takmer nevnímal, premýšľal čo mohlo vždy sebavedomú a ironickú Ywreju dohnať k takejto hystérií. Prečo sa zrazu, bez akéhokoľvek vysvetlenia objavila uňho doma, tak zúrivá až sa prestávala ovládať. Vzduch okolo nej doslova praskal energiou.

"Je mi ľúto ale nepomôžem ti," odpovedal nakoniec s ľahkým úsmevom na tvári. Ten moment si skutočne vychutnával.

"Tu nejde o mňa," zasyčala, "je to dôležité."

"Myslím, že si ma zle pochopila. Samozrejme, rád by som ti pomohol, ale na nešťastie nič nevidím. Neovládam svoju schopnosť predvídať budúcnosť, nedokážem vôľou vyvolať vízie kedykoľvek chcem," predniesol ironicky, "pokiaľ mi teda nechceš objasniť prečo si sem prišla..." koniec vety nechal visieť vo vzduchu, krátkym pohľadom smerom ku dverám jej však dal jasne najavo čo chcel povedať.

"Pred mojim súbojom s Lyrienom,v sieni rady, niečo si mu povedal. Musím vedieť, čo to bolo," takmer hláskovala každé slovo, pri čom sa snažila aby jej hlas vyznel čo najpokojnejšie.

"Ale drahá Ywreja, vieš, že špehovia v sieni sú zakázaný. Nechce sa mi ani len prijať náznak toho, že práve ty by si toto nariadenie porušila."

"Keby som mala v sieni špeha, vedela by som, čo si mu povedal."

"Možno by ti to povedal aj sám. Samozrejme, keby ešte žil."

"Vieš, že priateľský rozhovor nie je jediná možnosť, ako sa dostať k informáciám?" spýtala sa sucho.

"Vyhrážaš sa mi?" odpovedal jej s jemne víťazoslávnym výrazom.

"Neviem, chceš to zistiť?"

Pravda bola, že nechcel. Po tom, čo videl v posledných dňoch, nemal ani najmenšie pochybnosti o tom, že Ywreja vždy dostane čo chce.

"Len som Lyriena varoval," odpovedal rezignovane, "povedal som mu, že ty budeš bojovať len na smrť."

Ywreja ho prebodávala pohľadom až sklopil oči ako malé dieťa.

"To nie je všetko," skonštatovala ostro, "povedz mi, prečo si si bol tak istý, že súboj prehrá."

"Videl som bitku, nás proti Tieňom. Bolo tam naše vojsko, orkské kmene, Allexius s armádou nemŕtvych, Niriwelline ilúzie, Aemillianina stratená sestra s nejakým orkom po boku..."
"Illienon ešte žije?" skočila mu do reči Ywreja, "to je dobrá správa."

"Je dôležitá?"

Ywreja s pobaveným úsmevom mykla plecami, "neviem, ale vždy som ju mala rada. Vždy bola správnou bytosťou na správnom mieste."

Bezmenný už o Illienon počul všeličo, ale toto bolo skutočne to posledné čo by čakal. Na druhej strane, od Ywreji ho neprekvapovalo nič. Rozhodol sa preto, radšej sa jej na nič nepýtať a pokračovať tam kde bol prerušený.

"Videl som teba a tvojich poskokov, odporné bytosti schopné chytiť a spáliť aj nehmotný Tieň. Ale bola tam nejaká žena, ľadová kráľovná... videl som jej slzy. A sily trhajúce steny nášho sveta."

"Ľadová kráľovná?" zopakovala Ywreja takmer neprítomne, "Prečo ju tak voláš? Prečo ľadová kráľovná?"

Bezmenný chvíľu pozeral kamsi za ňu, do steny a premýšľal. Nakoniec mykol plecami a odpovedal len: "neviem."

"Musím presne vedieť čo si videl," zasyčala Ywreja ktorej opäť začala dochádzať trpezlivosť.

"Tak dobre." Natiahol sa cez stôl za jej rukou. V momente ako sa dotkol jej kože, sa jej zablysklo pred očami a obraz miestnosti sa pomaly rozplynul.

Kapitola 41. (Deň keď sa zlomil čas)

Wed, 04 Apr 2012 13:01:00 +0200

"A teraz, chcem vedieť čo sa tu stalo."

Allexius si prstami masíroval spánky a premýšľal či sa Illenonin hlas v knižnici skutočne tak hlasno ozýva, alebo sa mu to len zdá. Tak, či tak mu to rozhodne nebolo príjemné.

"Prosím, nemôžeme to prebrať ráno?" zakňučal zúfalým hlasom.

"Je ráno," odsekla Illienon, z jej výrazu bolo ľahko čitateľné opovrhnutie.

"Ďalšie ráno."

"Keby sme toto tušili určite by sme uzavreli mier skôr," poznamenal Garnu pobavene.

Illienon si jemne povzdychla a rezignovane sa spustila na lavičku vedľa orka, "v konečnom dôsledku sú všetky národy rovnaké, však?"

"Kedy to začne účinkovať?" spýtal sa ork pri čom kývol hlavou smerom k bledozelenému nápoju ktorý Illienon pred pár minútami postavila pred Allexia.

"Už začalo, nepotrvá dlho a bude akoby sa vína nikdy ani nedotkol."

"Ospravedlňujem sa za to čo som predtým hovoril," prehovoril elf vážnejším tónom, "nechcel som ťa uraziť."

"Ospravedlňuj sa sám sebe za to, že nie si schopný povedať čo si myslíš, kým za teba nehovorí víno."

"Nie vždy si sa chovala najlepšie k tým čo hovoria čo si myslia," premýšľal kde zobral odvahu na to aby to vyslovil nahlas ale na nič nedokázal prísť. Snáď to mohli byť roky potláčané výčitky.

"Istý čas, sme boli priateľmi, ak si ešte nezabudol. Vtedy som ti povedala, že mi môžeš povedať čokoľvek a na tom, sa nič nezmenilo."

"Istý čas, sme boli viac než priatelia, ak si ešte nezabudla, a odvtedy sa zmenil celý tento svet," odpovedal jej s trpkým úsmevom na tvári.

"Na toto nemáme čas," odsekla sucho, "povedz mi, čo sa tu stalo?"

"Ja myslím, že čas je teraz to jediné čo máme."

Garnuho prekvapenie predčil len jeho nepríjemný pocit z toho, že tam len tak sedel a počúval ich. Premýšľal či by nemal radšej odísť, ale nevedel prísť na žiaden vhodný spôsob ako to urobiť. Navyše, Illienon nepôsobila, že by snáď chcela aby odišiel, skôr naopak.

"Čo sa stalo mojej sestre?" spýtala sa elfka dôraznejšie.

"Nechala ma aby som oživil Avinimu a ako vieš, fénix nikdy len tak nezabúda. Po tom čo tvoju sestru zabila súhlasila, že nám pomôže v boji proti Tieňom. Bolo to zvláštne lebo predtým nevyzerala, že by sa nechala tak ľahko presvedčiť."

Illienon zbledla a chvíľu naňho len bez mrknutia pozerala, "čo za to chcela?" spýtala sa nakoniec opatrne.

"Ako vieš, že niečo chcela?"

"Proste mi odpovedz," zasyčala podráždene.

"Chce zostať v našom svete."

Elfka si prehrabla rukou vlasy a zahľadela sa kamsi do stropu "povedz mi, že si s tým nesúhlasil."

"Čo to znamená?" spýtal sa Garnu preskakujúc pohľadom z jedného na druhého.

"Ľadový fénix je bytosť z Ničoty, sila ktorú nikto z nás nedokáže pochopiť. Hovorí sa, že jej rod žije mimo čas ako ho vnímame my, presahuje steny našej reality..."

"Mimo čas ako ho vnímame my?" skočil jej do reči Allexius, "čo tým myslíš?"

"Ja len opakujem čo hovorila Aemilliana po tom čo sa fénix prevtelil do Avinimi. Tvrdila, že musí zabiť jej telo aby v ňom tak uväznila fénixovu myseľ a zabránila mu aby sa usadil v našom svete."

"Áno, ale nikdy mi nepovedala prečo," prerušil ju opäť Allexius, "teraz chcela aby bojovala na našej strane. Musela vedieť, že ju Avinima zabije a napriek tomu ju nechala oživiť. Myslel som, že to považuje za tak dôležité, že chce aby sme súhlasili s čímkoľvek."

"Bytosti ako ľadový fénix, sú veľmi tesne zviazané zo svetom v ktorom žijú. Alebo by som skôr mala povedať, že ich svet je tesne zviazaný s nimi. Čokoľvek sa stane fénixovy, ovplyvní to celú sféru bytia a všetky tvory v nej. Keď Avimima zabila fénixovu hmotnú podobu, zničila tým aj celý jej svet."

"Hovorila, že jej životná sila tiekla žilami jej sveta ako krv a jej kryštálové krídla boli jeho polárnou hviezdou. A teraz je toto jej svet," predniesol elf neprítomne.

"Už rozumieš čo si spravil?" spýtala sa Illienon vyčítavo.

"Len to čo chcela tvoja sestra."

"Ty si nikdy nemal vlastnú hlavu, však?" skonštatovala ironicky.

"Ak je ľadový fénix tak silný ako hovoríš, ako to, že ho tá Avimima dokázala zabiť," prehovoril Garnu ktorý ich doteraz len mlčky počúval. Musel si pritom priznať, že nerozumel ani polovici z toho čo hovorili.

"Avinima po svojej matke zdedila," na chvíľu sa zarazila hľadajúc správne slovo, "talent."

"Tie kamene o ktorých si mi hovorila? Vedela uväzniť bytosť vo chvíli je smrti a získať tak jej silu?"

Illienon prikývla, "ale myseľ fénixa bola na to príliš silná a miesto toho ju ovládla."

"Možno tvoja sestra považovala fénixa za menšie zlo ako Tiene," navrhol Garnu, "neverila, že Arhanaia nám pomôže a preto sa obetovala aby bol na našej strane aspoň fénix."

"Aemilliana by nikdy nič také neurobila keby si nebola istá. Musela vedieť niečo čo mi nie."

"Keby vedela, že Arhanaia je zradca, nenechala by si to pre seba," skonštatoval Allexius, "možno ju k tomu dohnali tie kamene. Skôr, či neskôr sa to muselo stať."

"Tomu neverím. Tento talent sa dedí v mojej rodine už storočia a slabších vždy nakoniec dohnali k šialenstvu, ale nie Aemillianu. Ona bola silná."

"Bola posadnutá mocou a zašla ďalej než ktokoľvek iný z vášho rodu. Nikto z nás nemá ani predstavu, čo sa dialo v jej hlave."

"Práve o to ide, bola posadnutá mocou viac než ktokoľvek iný. Bytosti z kameňov majú vplyv len na toho kto pochybuje sám o sebe a má výčitky."

"Tak mi povedz čo by niekomu takému stálo za samovraždu," Allexius začal podvedome zvyšovať tón. Vstal a nervózne prešiel k oknu akoby nechcel aby mu videli do tváre.

Illienon odpoveď nepoznala ale vedela, že zrejme bude kľúčom k viacerým veciam.

"Vieš, premýšľam či to celé vôbec ešte má zmysel," prehovoril opäť pokojnejším hlasom, "či už Tiene odvedie Arhanaia alebo nám ich pomôže poraziť Avinima, čo nám zostane? Všetko čo zostalo z nášho sveta je pár miest na severe, nič viac. A aj keď Tiene odídu, všetko čo už stihli pretvoriť zostane tak ako je. Už to nikto nedokáže vrátiť späť."

"Máš pravdu," odpovedala Illienon takmer šeptom, "toto už nie je náš svet, toto je svet Tieňov."

"Keby bola možnosť ako by sme ho všetci mohli opustiť," poznamenal Allexius pri tom ako sledoval ožívajúce mesto za oknom, "ale taký portál nikto neudrží."

Po Illienoninej tvári sa v tej chvíli rozlial široký úsmev, "bytosť ktorá presahuje svety a žije mimo čas ako ho vidíme my, áno."

***

Na mieste ktoré bolo od Aemillianinho domu tak vzdialené a pri tom tak blízko, v drobnej bubline času ktorá neexistovala a zároveň bola súčasne na všetkých miestach sveta. V svete ktorého podoba presahovala vnímanie bežných bytostí. Na hranici reality so samotnou ničotou. V Ohňovom kruhu, Ywreja precitla s pocitom, že čosi je nesprávne. Ktosi sa opovážil vojsť do jej sveta.

Kapitola 40. (Deň keď sa zlomil čas)

Mon, 02 Apr 2012 12:58:00 +0200

Garnuho zobudil príjemne chladný, čerstvý vzduch presiaknutý jemnou vôňou kvetín. Nevedel ako dlho mohol spať ale cítil sa, akoby to boli celé hodiny. Pár krát rýchlo zažmurkal aby si jeho oči zvykli na ostrý jas vychádzajúceho slnka a poobzeral sa okolo seba. Ležal na tráve v akejsi záhrade, kúsok od neho stála otvorená kovová brána vedúca do šera vysokého domu. Čo ho však upútalo bol akýsi predmet pri fontáne uprostred. Mohlo to mať cez dva metre do výšky aj do šírky a nerovná plocha toho odrážala lúče slnka až to pôsobilo akoby to vydávalo vlastné, intenzívne žiarenie. Pôsobilo to ako obrovský kryštáľ ale istý si tým nebol.

Spoza toho kameňa vyšla akási postava a zamierila k nemu. Slnko ho oslepovalo natoľko, že ju dobre nevidel ale bol si takmer istý, že je to Illienon.

"Prechádzal si portálom po prvé?" ozval sa elfkyn hlas znejúci bezvýraznejšie ako kedykoľvek predtým.

"Ako dlho som spal?" spýtal sa miesto odpovede pri čom sa neochotne dvihol zo zeme.

"Len chvíľu, asi som ťa mala varovať," kývla naňho rukou aby ju nasledoval a zamierila do domu, stále sa však pri tom obzerala za kryštálom. Z jej výrazu sa v tej chvíli nedalo vyčítať vôbec nič.

"Čo je to?"

"Moja sestra je mŕtva," odpovedala bez zaváhania.

V tej chvíli Garnu pochopil, pozrel sa smerom ku kryštálu a po chrbte mu prešli zimomriavky. Na moment mal pocit, že už nedokáže spraviť ďalší krok. Nie, že by ho nejak zasiahla Aemillianina smrť, bolo to čosi na tom kameni čo ho zrazu vydesilo. Rovnako rýchlo ako ten pocit prišiel aj pominul a on vošiel za Illienon do dlhej, tmavej chodby.

"To je mi ľúto," povedal nakoniec, keďže ho nič iné nenapadlo.

"Keby si ju poznal, tak by nebolo," venovala mu krátky úsmev ktorý mal od pravého veľmi ďaleko, "za svojho dlhého života toho spravila mnoho, ale pochybujem, že by sa na tomto svete našlo veľa bytostí ktorým je to skutočne ľúto."

"Čo bude ďalej? Šli sme sem aby sme ju požiadali o pomoc."

"Chceli sme predsa aby naše národy uzavreli dočasný mier a spojili sa proti Tieňom. S tým sme opustili juh a odhliadnúc od dohody s Arhanaiou, je to jediná vec o ktorú sa môžeme aspoň pokúsiť. Teraz je to náš jediný cieľ. Požiadame o audienciu u kráľovnej."
"Pokiaľ to bol váš jediný cieľ, došli ste neskoro," ozval sa spoza ich chrbtov mužský hlas. Obaja sa zvrtli a v tom momente mali v rukách vytasené zbrane.

Allexius sa hlasno zasmial pri čom sa tak zapotácal, až skoro spadol z nôh. V ruke držal takmer prázdnu fľašu vína.

"Ponúkol by som vám na uvítanie, ale myslím, že už veľa nezostalo," prudkým pohybom zodvihol fľašu na úroveň svojich očí a skúmavo sa zahľadel na obsah, "nie, takmer prázdna, musíme nájsť inú."

"Allexius?" spýtala sa neveriacky Illienon pri čom pomaly sklopila Krv Tieňov k zemi.

"Osobne," odpovedal so širokým úsmevom na tvári, "chýbala si nám tu, Illienon, máme tu nedostatok bezdôvodne sťatých hláv. Je vojna a na blízku žiaden generál čo pobije viac vlastných ako nepriateľov."

"Si opitý," skonštatovala Illienon ktorá sa na jeho poznámku radšej rozhodla nereagovať.

"Priznávam bez mučenia," odpovedal jej s nadšeným úškrnom na tvári, "aj keď tebe by sa asi viac páčila druhá možnosť."

"Čo si myslel tým, že sme prišli neskoro?" spýtal sa Garnu, stále ešte so sekerou v ruke.

"Kráľovná už s orkmi uzavrela dočasný mier, aj bez vášho hrdinského pričinenia. Teraz sú po malých oddieloch posielaný na juh, kde umierajú krásne po bokoch elfov. Je isté, že v čase keď k nám Tiene dorazia už nezostane nič z armády ani jedného národa. A to najkrajšie na tom celom je že, nie je vôbec nič čo by sme mohli urobiť. Zostáva nám len sadnúť si a čakať."

***

Len pár stôp pod nimi ležal rozľahlý labyrint. Aemilliana sa nemýlila, ktosi ako Arhanaia nemal problém dostať sa do jeho stredu. Čo v ňom však našla, predčilo všetky jej očakávania.

Na malom kamennom stole uprostred ležalo nespočetné množstvo červených kameňov. Na prvý pohľad na nich nebolo nič zvláštne, keď sa však na nich človek dlhšie zahľadel zistil, že sú až príliš podobné na tie čo nosila sama Aemilliana.

Kapitola 39. (Wyer´Arann)

Sat, 31 Mar 2012 12:53:00 +0200

"Ak prekročíte tento portál, odsúdite tým Poslov na smrť," prehovorila jašterčia žena, po jej tvári sa opäť rozlieval ten veselý úsmev, kontrastujúci s jej slovami, "ale súčasne máte možnosť zachrániť ich životy."

Illienon bez akéhokoľvek výrazu v tvári sledovala bledomodrý vír energie pred sebou, "tým, že tu s nimi zomrieme aj my, ich nezachránime."

"Ak ich chcete zachrániť, nesmiete zabudnúť. Musíte si pamätať cieľ svojej cesty, nech sa deje čokoľvek a nesmiete zabudnúť ani na nich."

"Nerozumiem," odpovedal Garnu prosto.

"Na tom nezáleží. Záleží len na tom, že ak vy zabudnete, oni tu teraz zomrú."

"Ak nezabudneme, budú naveky žiť v našich srdciach?" spýtala sa Illienon uštipačne.

Úsmev jašterčej ženy sa ešte o niečo rozšíril, "ak nezabudnete, všetko bude celkom inak ako je dnes lebo toto je svet tých ktorý zabudli."

Illienon pôsobila akoby ju nepočúvala. Opatrne prešla rukou po okraji portálu, pri čom na končekoch prstov cítila jeho elektrizujúcu energiu. Skúmavo si premeriavala takmer každý jeho centimeter.

"Kde presne je jeho druhý koniec?" spýtala sa po chvíli ticha.

"Priamo u tvojej sestry. Už by ste mali ísť, nie je čas."

Illienon prikývla a bez ďalšieho váhania vstúpila do víru. Ako ju modrá energia objala padla na ňu zvláštna únava. Oči sa jej mimovoľne zatvárali a musela bojovať s tým aby neupadla do hlbokého spánku.

Garnu ju nasledoval, na rozdiel od nej ešte nikdy portálom neprechádzal a s únavou nepočítal, preto hneď ako ho pohltil vír stratil vedomie.

"Sfingina hádanka je detsky naivná a jednoduchá, Illienon, ako to, že nevidíš jej riešenie?" Illienon zachytila vzďalujúci sa hlas jašterčej ženy. Mala pocit, že jej hovoril ešte čosi ale už bola príliš ďaleko na to aby rozoznala slová.

***

"Arillská kráľovná odvolala svoj sľub, nepošle nám žiadne posily," povedala Ywreja spôsobom, ktorý dával najavo, že jej to ani pri najmenšom neprekáža.

"Unerillen a´Wryen z rodu Draka, svoje sľuby vždy dodržiava," odpovedal bezmenný pri čom zdôrazňoval každé jedno slovo aby dal najavo ako pochybuje o tom, čo práve povedala. On a Ywreja boli vždy čosi ako oheň a voda, nikdy jej neveril, dokonca ňou opovrhoval, ale nikdy ju skutočne nepovažoval za zradcu. Ale kto iný ako zradca by mal dôvod o čomsi takom klamať?

"Jej sľub patril Aemilliane, po jej smrti nemá naďalej dôvod pomáhať nám."

Skôr než jej na to stihol čokoľvek odpovedať, vložila sa do rozhovoru Niriwell.

"Bez podpory Arillskej kráľovnej nám, v podstate, nezostáva nič len spojenectvo s princeznou Arhanaiou. Našou jedinou šancou zostáva ten meč a slovo niekoho komu nemáme najmenší dôvod veriť."

"Jeden meč proti celej armáde ešte nikdy nikomu nepomohol a vojsko našej kráľovnej sa stále viac a viac zmenšuje vďaka bojom v južnejších oblastiach. Pokiaľ ho hneď neodvolá naspäť do Nyrie v čase keď sem Tiene dorazia budeme veľmi ľahko dobytnou poslednou pevnosťou," odpovedal bezmenný, pri čom kostnatými prstami nervózne poklepkával po operadlách svojej stoličky.

"Lenže my na kráľovnú nemáme žiaden vplyv, práve naopak, nebyť Tieňov viedla by vojnu proti nám," podotkla Ywreja.

"Predsa si to musí uvedomovať aj sama," poznamenala Niriwell viac, menej len sama pre seba. Ani nevedela ako, ponorila sa do svojich myšlienok a pomaly prestávala vnímať okolie.

"Aemilliana spomínala, že kráľovná sa nejak dozvedela o plánoch rady a o našom spojenectve s Tieňmi. Zvláštne, že v tomto smere nič nespravila."

"Nič menej, kráľovnino vojsko je nepomerne menšie ako armáda Tieňov a je tiež v silnej nevýhode keďže Tieňe sú nezraniteľné kým sa celkom nezhmotnia. Musíme sa teda spoliehať skôr na to čo má rada ako samotná Nyria."

"Rada nemá v podstate nič," odsekol bezmenný sucho.

"Aemillianina armáda nemŕtvych. Tiene síce tiež nezrania kým sa celkom nezhmotnia, ale na druhej strane ich žiadna čepeľ nezabije," odpovedala Ywreja takmer nezaujatým tónom. Bezmenný už u nej videl rôzne nečakané reakcie, ale teraz skutočne nedokázal pochopiť ako sa môže správať tak ľahostajne. Išlo predsa o život a jej.

"Tiež nie sú nesmrteľný a je ich málo. To predsa vieš," poslednú vetu opäť zdôraznil.

"Potom rade nezostáva nič."

Kapitola 38. (Wyer´Arann)

Fri, 30 Mar 2012 12:52:00 +0200

Allexiovou prvou myšlienkou po Aemillianinej smrti, bolo zbaliť si veci a odísť. Nezáležalo na tom kam, len aby to bolo čo najďalej od toho všetkého. Také miesto už však v tomto svete neexistovalo. Žiadne tiché, ľudoprázdne miesto pre Allexia, len šedá, nestála realita Tieňov. S klaustrofobickým pocitom si uvedomil, že sa nachádza na malom, opustenom ostrove, postupne sa potápajúcom do ničoty.

A tak sa Allexius s beznádejou, ktorá sa ľahko dala pomýliť s odvahou, postavil do cesty ľadovému fénixovi.

Avinima sledovala ako na jej dlaniach tancovali drobné biele iskry, až kým sa posledné z nich s prasknutím nerozplynuli v mrazivom vzduchu. Akoby spolu s nimi vyprchala aj jej dlho potláčaná zlosť. Akoby v momente keď Aemilliana padla, uvidela veci jasnejšie. Roky strávené len myšlienkami na pomstu, pre ňu prestali existovať. Hnev jej už nemohol ničiť úsudok. Zostala stáť so zavretými očami a pokojne vdychovala sviežu vôňu kvetov Aemillianinej záhrady. V ten moment ľadový fénix, skutočne znovu ožil.

Práve sa chystala vykročiť k bráne, postavil sa jej do cesty mladý elf.

Allexius si v momente ako sa jej pozrel do očí uvedomil, že nevie čo by vlastne mal povedať. V konečnom dôsledku, nemal najmenšie právo od nej čokoľvek žiadať.

"Žiaden fénix, či už vládca ohňa či ľadová kráľovná, nikdy neodmietli volanie o pomoc," prehovorila Aemilliana pokojne, akoby to ani nebola tá istá žena ktorá by ešte pred chvíľou, z túžby po pomste, dokázala ničiť svety.

"Predtým si hovorila inak. Nechceš sa vrátiť do svojho sveta?"

"Môj svet je prázdny, len ľadová planina prepadnutá do tmy bez života. Moje kryštálové krídla boli jeho polárnou hviezdou a moja životná sila ako krv tiekla žilami zeme a každej jednej bytosti ktorá ňou kráčala. Všetci zomreli so mnou. Požiadaj ma o pomoc, a ja budem stáť po vašom boku v boji proti Tieňom."

"Čo znamená požiadať ťa o pomoc?" spýtal sa Allexius dúfajúc, že v jeho hlase nepočuť strach. Pocit, že sa na nej čosi zmenilo k lepšiemu, priateľskejšiemu sa pomaly rozplýval ako ho nahrádzali čoraz temnejšie myšlienky. Nespochybňoval čo povedala, len neveril, že by to mohla byť celá pravda. Nikto kto má na výber by im neponúkol tak nesebeckú pomoc. Musela existovať aj druhá časť dohody.

"Len to povedz," na jej tvári sa zjavilo čosi, čo by tam nikdy nečakal, úsmev. Nie chladný úsmev, ale príjemný, hrejivý, anjelský úsmev. Rozhodne v ňom však nevyvolal dôveru.

"Čo chceš za to, že nám pomôžeš?"

Avinimin úsmev sa ešte o niečo rozšíril, "nech by som žiadala čokoľvek, vy nemáte inú možnosť. Premýšľaj o tom čo spravila Aemilliana, aké vedomosti museli ležať v jej mysli aby ju k tomu donútili. O čo zložitejšie bývajú veci oproti tomu ako sa na prvý pohľad zdajú."

"Čo teda chceš?" spýtal sa znovu Allexius, napriek tomu, že si bol vedomý, že nech to bude čokoľvek, neodmietne.

"Chcem len zostať vo vašom svete," odpovedala, "nič viac ani nič menej od vás žiadať nebudem."

"O niečo také predsa nikto nikdy nemusel žiadať."

"Bytosti ako ja, áno."

Allexius pochopil, že mu nič viac k tomu nepovie. Kdesi celkom iste existovala akási druhá strana žiadosti, ktorá nebola tak nevinná. Ešte pred tým, ako požiadal fénixa o pomoc, rozhodol sa brať túto voľbu ako Aemillianinu, nie svoju. Ona Avinimu oživila, vedela čo sa stane a chcela by aby to urobil. On len vykonával jej voľu. Nech sa stane čokoľvek, jeho vlastné svedomie ho za to nikdy nebude obviňovať.

Kapitola 37. (Wyer´Arann)

Wed, 28 Mar 2012 12:46:00 +0200

"Myslíš, že som zlá?"

Illienonina otázka ho vytrhla zo spomienok na udalosti predošlého dňa. Opierali sa o stenu v kruhovej miestnosti a čakali kým sa ich opäť ujme niekto z obyvateľov mesta. Až doteraz sa každý zaoberal svojimi vlastnými myšlienkami.

Keď jej neodpovedal nervózne sa hryzla do spodnej pery, zahľadela sa na jedny z dverí akoby dúfala, že sa otvoria a niekto túto chvíľu preruší. Bola sama sebou zaskočená, nikdy predtým sa nesprávala tak ako posledné dni. Ona predsa nikdy takáto nebývala, vždy si bola sama sebou celkom istá.

"Ako bytosť, myslíš, že som zlá?" uvedomovala si ako infantilne tá otázka vyznela, ale nedokázala si pomôcť, "Viem, že nie som dobrá, ale myslíš, že som vážne zlá? Myslíš, že niečo ako dobro a zlo v tomto svete vôbec existuje?"

Garnu si uvedomil, že mu v hrdle navrela akási hrča ktorá mu takmer zabraňovala hovoriť, "neviem čo ti mám na to povedať."

"Tak nehovor nič," uvedomila si, že sa jej do očí tlačia slzy, a na chvíľu sa odmlčala. Nikdy, za celý život jej nebolo do plaču z iného dôvodu ako kvôli fyzickej bolesti. Cítila, že sa s ňou posledné dni čosi deje, prestávala rozumieť sama sebe. Chvíľami to bola zase ona, generál vojska ktorý raz držal dýku pod krkom kráľovi a s úsmevom na tvári odmietol bojovať. Nikdy predtým nemala problém zvládnuť stres a teraz sa jej triasli ruky a hlas jej chvíľami preskakoval.

"Musel si niekedy rozhodnúť o poprave?"

"Nie."

"Pár dní po získaní hodnosti som musela poslať na šibenicu celý jeden oddiel, za zradu. Pravda je, že zo začiatku to nebolo ako dnes, nebolo mi to jedno. Ale postupne... po prvej stovke som ich prestala počítať. Vieš, ako sa hovorí, že nikdy nezabudneš na tvár toho koho zabiješ? Pravda je, že ja som ich zabudla všetkých. Ak som predtým mala čo i len najmenšie výčitky svedomia, tak som ich prestala mať. Boli to celé desaťročia. Pred mužmi som hovorila, že bojujeme za kráľa a za slobodu, ale po tak dlhom čase by som bola kráľa schopná zabiť aj sama. Som preto zlá?"

"Nie," odpovedal Garnu polohlasom, neschopný pozrieť sa jej do očí.

"Jediné kedy som sa cítila skutočne živá bolo počas bitky. Nie keď som niekoho zabila, keď som bojovala. Ale teraz to začína byť celkom iné," mierne zaklonila hlavu a zavrela oči, zrazu sa cítila unavená, veľmi unavená, "neviem čím to je. Možno Krv Tieňov, počula som o zbraniach čo mali moc ovplyvňovať svojich nositeľov. Je to akoby som mala v tele jed."

"Myslíš, že Arhanaia..." začal Garnu ale Illienon ho prerušila mávnutím ruky.

"Na tom vlastne ani nezáleží. Podstatné je, že keby, z akéhokoľvek dôvodu došlo k tomu, že by som ťa musela zabiť, tak by som to spravila. A chcem počuť, že ty by si to urobil tiež."

"Ty chceš odo mňa počuť, že by som ťa bol schopný zabiť?" spýtal sa neveriacky keď sa mu konečne podarilo opäť nabrať dych.

"Áno."

Garnu bol v tej chvíli skutočne vďačný, že ich rozhovor prerušil príchod ženy, s ktorou sa stretli predošlí deň.

"Ako ste sa rozhodli?" spýtala sa so svojim typickým úsmevom na tvári.

"Chcem vedieť kto sú Posli," odpovedala Illienon tvrdo.

"Mňa sa na to nepýtaj."

"Tak koho sa mám pýtať?"

"Seba," znela veselá odpoveď, "ale nie je čas. Musíte sa rozhodnúť."

"Nemám pocit, že by sme v skutočnosti mali na výber."

"Takže, budete pokračovať bez nich," povedala jašterčia žena spôsobom pri ktorom si neboli istý či šlo o otázku alebo oznamovaciu vetu.

"Áno," odpovedal Garnu.

"A potrebujeme plášť," dodala Illienon sucho.

Kapitola 36. (Wyer´Arann)

Mon, 26 Mar 2012 12:43:00 +0200

Niriwell sa premiestnila ako prvá nasledovaná Ywrejou miznúcou v plameňoch. Lyrien sa práve chystal vysloviť zaklínadlo keď ho bezmenný zdrapol za zápästie a zabránil mu odísť.

"Keď tam pôjdeš, zomrieš," zasyčal trhaným, nepríjemným hlasom.

Lyrien sa mu vytrhol a prekvapene si ho premeral, "ako to môžeš vedieť?"

"Mal som videnie," odpovedal prosto.

"Tvoje vízie toho čo bude sme už mnoho krát zmenili," odpovedal elf mierne pohŕdavo.

"Ywreja je vyzývateľ, určuje kedy bude súboj u konca a vieš, že ona bude bojovať na smrť."

"Ak mi povieš ako ma zabije môžem to zmeniť."

"Nevidel som ťa umrieť," priznal bezmenný po chvíli ticha, "videl som ju žiť. Videl som plamene vyvolávačky duší plaziť sa po bojisku a počul som kvílenie jej poskokov. Videl som slzy ľadovej kráľovnej a sily lámajúce samotné steny času."

"Takže, Ywreja je vyvolávač duší?"

"Ty nepočúvaš čo ti hovorím?" vykríkol bezmenný a zlostne doňho sotil. Lyrien sa mierne zapotácal a o pár krokov ustúpil. Nikdy by takého správanie nečakal, nie od bezmenného. Bez mihnutia oka na seba zazerali až kým sa Lyrien nepremiestnil na určené miesto súboja. Na miesto kde mal zomrieť.

***

Miesto kde sa odohrávali súboje medzi členmi rady ležalo na vrchole jednej z najvyšších hôr severu. Pred storočiami sem bol položený kamenný kruh so starými elfskými symbolmi a naňho šesť vysokých sôch reprezentujúcich šesť členov rady. Ako sa počas rokov menili členovia rady, sochy menili tváre.

Niriwell zaujala miesto pod svojou sochou a počkala kým to isté spraví aj bezmenný kým Lyrien a Ywreja stáli proti sebe uprostred kruhu. Mladá polelfka sa snažila robiť čokoľvek len aby sa nemusela pozrieť na dve sochy bez tváre ktoré kedysi zobrazovali Aemillianu a Arianna. Nech sa však snažila akokoľvek vždy jej pohľad skončil na desivých, vyškrabaných tvárach kamenných postáv, hrozivo sa týčiacich oproti nej.

Keď konečne všetci zaujali svoje miesta, Niriwell pomaly dvihla ruky, dlaňami hore, potom ich rovnako pomaly, precízne obrátila smerom od seba akoby nimi tlačila na neviditeľnú stenu.

"Nech je táto bariéra dôkazom, že žiaden z členov najvyššej rady mágov nenarušil súboj," predniesla naučené slová ktoré na tomto mieste pri podobných súbojoch, za posledné storočia zazneli už mnohokrát. Bezmenný stojaci vedľa nej sa symbolicky natiahol a symbolicky prešiel končekmi prstov po neviditeľnej stene. Ozvalo sa jemné praskanie a v mieste kde sa bariéry dotkol vznikla bledomodrá iskriaca preliačina ktorá opäť zmizla, keď ruku odtiahol.

"Pred začatím súboja musia obaja zaujať svoju pravú podobu. Vyzývateľ určí kedy bude súboj považovaný za ukončený. Počas súboja neexistujú žiadne pravidlá," predniesol bezmenný rovnako naučené slová, ktoré bol pred začatím povinný predniesť.

Lyrien mal na tvári kamenný výraz, nikdy by nedal najavo, že sa začínal čoraz viac a viac báť. Nepriznal by to ani sám pred sebou, nie to ešte aby to potešenie doprial Ywreji. Svet okolo neho začal pomaly miznúť až sa nakoniec celkom prepadol do tmy. Jeho oči nadobudli mliečne bielu farbu. Tak ako všetci z jeho rodu, aj on sa kedysi narodil slepý.

Ywreja naproti nemu sa stále vyzývalo uškŕňala. Na čele, rukách a chrbte jej navreli drobné, čierne žilky ktoré začali pulzovať v rytme úderov jej srdca. Údery sa stále zrýchľovali, pocítila ostrú bolesť akoby v sebe mala čosi čo sa teraz dralo na povrch. Bolesť sa stupňovala a ona sa len smiala. Na rukách jej nechty nahradili dlhé, kovové drápy. Z čela sa jej predral pár lesklých, čiernych rohov, koža okolo nich sa v momente zacelila akoby tam boli vždy. Jej chrbtová kosť bola zrazu o čosi výraznejšia, zakončená dlhým chvostom pôsobiacim akoby bol zložený z desiatok ostrých čepelí. Ozvalo sa praskanie kože a z jej chrbta prerazili silné, netopierie krídla. Ich strieborné a červené žilky sa na ľadovom slnku severu leskli a prelievali akoby si žili vlastným životom. Krivky jej tela nadobudli o niečo plnšie tvary, črty tváre sa zmenili na o čosi tvrdšie ale krajšie. V očiach akoby sa jej rozlial čierny atrament.

Bezmenný si na svoje vlastné prekvapenie uvedomil, že sa mu zdá na jednej strane desivá ale na druhej podivne príťažlivá. Dokonca aj naňho, napriek magickej bariére, pôsobila jej sila. Nikdy predtým succubu na vlastné oči nevidel, nikdy ho nenapadlo, že by naňho pôsobila tak ako na ostatných. Napadlo ho, že pre Lyriena by možno bolo lepšie keby si počas súboja neprinavrátil zrak. Bariéra na nešťastie blokovala aj jeho telepatické schopnosti.

"Súboj smie byť ukončený len smrťou," Ywrejin hlas sa tiež o čosi zmenil. Nezameniteľná irónia ktorú v ňom bolo doteraz vždy počuť bola tak nepatrná, že ju bolo ťažko postrehnúť, človek na ktorého pôsobila jej sila by si ju rozhodne nevšimol. Na jej hlase bolo čosi sladké, medové ale na druhej strene vyzývavé.

"Bolo zvolené," predniesla Niriwell tvrdo, Ywreju si premeriavala skôr pohŕdavo ako obdivne, "nech súboj začne." Pozrela sa smerom k bezmennému akoby chcela z jeho výrazu vyčítať čo si o tom myslí, on sa však na ňu ani nepozrel. Akoby nevedel odtrhnúť zrak od Ywreji. Chvíľu si ho zarazene premeriavala a postupne si začala uvedomovať čo sa asi stalo. Premýšľala čo by mohla spraviť ale nič ju nenapadalo.

Lyrien tušil, že Ywreja sa do svojej predošlej podoby nevráti, vedel, že v momente ako sa na ňu pozrie bude preňho oveľa ťažšie ju zabiť. Rozhodol sa preto radšej spoľahnúť na iné zmysli, zrak by mu v konečnom dôsledku, rozhodne nepomohol.

Ywreja mávla pravou rukou nad hlavou, pri tom pohybe sa jej v ruke zhmotnil dlhý ohnivý bič. Vzduch preťalo hlasné prasknutie ako plameň narazil na bublinu zlatých iskier okolo Lyriena.

Succuba o niečo ustúpila a práve sa chystala znovu zaútočiť keď ju oslepil jasný záblesk svetla. Akoby do bubliny narazili desiatky bleskov. Vzduch bol neznesiteľne nabitý statickou energiou. V momente ako sa Ywrejine oči konečne začali spamätávať ju oslepil ďalší záblesk. Bublina okolo elfa explodovala, jej steny akoby sa zrazu premenili na sklo a rozleteli sa na milióny drobných črepov. Ywreja sa skryla za vlastné krídla ktoré črepy odrážali ako kovový štít, zopár ich však stihlo prejsť a zarezať sa jej hlboko pod kožu. Tlaková vlna ňou hodila o jednu zo sôch a ona tvrdo dopadla na zem. Jedno krídlo jej zostalo nevládne visieť pri tele akoby ho mala zlomené. S bolestným zasyčaním zaryla drápy do sochy a pokúsila sa čo najrýchlejšie vstať. Namiesto toho sa však zosunula naspäť na kolená. Zlostne zavrčala a pri tom drápmy vyryla do sochy päť rýh. Krátku chvíľu pozerala kamsi za čarodeja ktorý sa chystal na ďalšie zaklínadlo, dýchala pokojne, zhlboka, necítila, že sedí v stále sa zväčšujúcej kaluži vlastnej, čiernej krvi. Na tú krátku chvíľu necítila vôbec nič. A potom, v zlomku sekundy, sa mu zahľadela priamo do slepých očí.

Lyrien zostal stáť ako ochromený, modré iskry na jeho dlani pomaly zhasli.

"Pozri čo si urobil," ozval sa v jeho hlave tichý, plačlivý šepot. Chcel vykríknuť "nie!" ale nedokázal to. Zrazu nemohol urobiť vôbec nič. Bolo to ako vo sne, mohol len z diaľky pozorovať svoje telo ktoré robilo presne to čo on nechcel. Presne to, čo chcela Ywreja. Nechcel, ale nedokázal odolať. Jeho oči sa pomaly rozjasnili a pred ním sa opäť vynoril okolitý svet. Pozrel sa na succubu a uvidel ako jej po líci stiekla čierna slza, akoby sa časť atramentu z kútiku jej oka preliala.

"Ako si mohol?" ozval sa opäť šepot v jeho hlave, "pozri čo si urobil!"

Nebol schopný slova, ani akéhokoľvek pohybu. Len hypnotizovane hľadel do jej očí. Kdesi v pozadí jeho mysle sa strácala jeho osobnosť ktorá od nej chcela telo odtrhnúť, ktorá vedela, že je to len Ywrejin trik. Chcel ju zabiť, vedel, že ak sa teraz od nej neodtrhne, zomrie. Ale nedokázal to. Napriek tomu ako bola jeho vôľa v skutočnosti silná, zlyhal.

"Ako si ma len mohol tak zraniť?" Nebol schopný jej ani odpovedať. Videl, že jej pery sa pohybovali ako odriekala zaklínadlo, ale nemohol jej v tom zabrániť.

Chvíľa keď sa zem s hrmením otriasla a kamenný kruh pod nimi začal praskať sa mu zdala ako večnosť. Mŕtve ticho ktoré potom nastalo bolo len predzvesťou búrky. Na tú krátku chvíľu pocítil neopísateľný pokoj. Vedel, že súboj sa skončil, vedel, že prehral ale z neznámej príčiny vedel aj, že takto to má byť.

Vzduch preťalo hlasné kvílenie. Zvuk tak nadpozemský a príšerný, že Niriwell sa mimovoľne chytila za hlavu a odvrátila pohľad. Bezmenný už v živote videl a počul všeličo ale nedokázal si predstaviť čo za bytosť by dokázala vydať tak desivý výkrik.

V Lyrienovej mysli sa kvílenie menilo na spev, na tej najkrajší chór aký kedy počul. Keď sa okolo neho začali ovíjať stuhy šedého dymu ktoré sa ako hady vyplazili z trhlín, stále nebol schopný akéhokoľvek pohybu. Necítil ako mu dym prenikol do hrdla a zabránil mu v nádychu, necítil dokonca ani keď sa mu Ywrejin ohnivý bič ovinul okolo hrdla, necítil ako energia jeho života prešla do vylovávačky duší a zahojila jej rany.

Jediné čo vnímal keď zavrel oči a zosunul sa k zemi bol ten nádherný spev.

Praskliny sa pomaly zavreli a nenechali za sebou ani najmenšie škrabance. Miesto vyzeralo ako predtým, až na to, že jedna zo sôch stratila tvár.

Kapitola 35. (Wyer´Arann)

Sat, 24 Mar 2012 12:30:41 +0100

Garnuho zobudilo slabé zaklapnutie dverí jeho izby. Inštinktívne siahol po sekere ktorú mal vedľa postele. So svalmi napätými v očakávaní súboja sa prevalil na bok a ťažko dopadol na zem.

"To som ja," započul Illienonin mierne pobavený hlas od dverí.

Zhlboka sa nadýchol, pomaly zložil sekeru a sadol si na kraj postele. Venoval jej len krátky pohľad a potom si začal mohutnou rukou silno pretierať oči.

"Čo je?" zavrčal ešte stále mierne rozospatým hlasom.

"Je ráno," odpovedala prosto.

"Ako to tu poznáš?"

"Nevedela som spať, odkedy sme opustili povrch počítala som hodiny," skonštatovala sucho, "musíme sa rozhodnúť čo ďalej."

Konečne si prestal šúchať oči a pozrel sa na ňu, "ja neviem. Verím, že majú dobrý dôvod prečo chcú aby sme sa Poslov zbavili ale..." vetu nemusel ani dokončiť.

"Čo všetko o nich vlastne vieš?" Illienon sa chrbtom oprela o stenu a zahľadela sa do zeme.

Garnu otvoril ústa akoby chcel niečo povedať ale hneď na to ich znovu zavrel. Uvedomil si, že v konečnom dôsledku nevie čo by mal odpovedať. V podstate o nich toho nevedel oveľa viac ako sa za minulý večer dozvedela ona.

"A napriek tomu im veríš?" spýtala sa keď dlhšie mlčal.

"Nemám dôvod im neveriť, kedysi mi zachránili život."

Illienon sa rozosmiala, v tom zvuku bola mierna dávka hystérie, akoby sa smiechom len snažila zakryť čosi iné. Rukou si prehrabla vlasy a pár krát sa zhlboka nadýchla, "tak to u teba funguje? Toto je pre teba dostatočný dôvod niekomu veriť?"

"Je to druh skrývajúci sa pred zvyškom sveta ktorý bol takmer vyvraždený."

"V tomto svete, si každý hrá svoju vlastnú hru. Nevieme o čo im ide. Nevieme ako s tým súvisia Posli. Nevieme nič."

"Rovnako nevieme ani kto sú Posli," dodal Garnu, "zjavili sa len tak, z ničoho nič, práve keď sme ich najviac potrebovali. Tušíš prečo, elfka?"

Illienon mykla ramenami, "nemáme dôvod veriť nikomu. Chceš počuť príbeh o nezištnej záchrane? Pred pár rokmi keď bola jedna z našich dedín na juhu vypálená, moja sestra zachránila jedného chlapca. Nikto okrem neho neprežil. Povedal by si, že je to dobrý skutok a ako, že aj bol. Až na jeden drobný detail. Aemilliana vedela, že chlapec má zvláštne nadanie. Pár dní pred tým počula, že chlapcovi zomrela matka a v ten deň všetci mŕtvy z blízkeho cintorína povstali len pre to, že chlapec si želal aby bola jeho mamička späť. Len málokto a len málokedy sa správa skutočne nezištne."

"Chcú nám pomôcť aby sa Krv Tieňov dostala na sever včas. To je aj v ich záujme."

"Teraz som nemyslela na nich," odpovedala Illienon polohlasom, "hovorím o Posloch," sama chvíľu nedokázala uveriť tomu, že to skutočne vyslovila.

"Oni tiež," odpovedal mierne zaskočený Garnu.

"Pozrel si sa im niekedy do očí? Sú zvieracie aj keď ich mysle v skutočnosti zvieracie nie sú. Oni nie sú z nášho sveta. Nemôžu byť."

"Nerozumiem."

"Mám taký zvláštny pocit, akoby som ich už niekde videla," na chvíľu sa zarazila, "neviem to presne popísať, ale nič o nich neviem a súčasne mám pocit akoby som ich už dlho dobre poznala."

"Myslíš, že ich máme nechať tu?" samého ho prekvapilo, že po tom čo tie slová opustili jeho ústa sa začal cítiť neisto, akoby sa bál, že ho mohli počuť.

"Myslím, že aj keď odhliadneme od tohto všetkého, musíme sa dostať na sever čím skôr a to, môžeme len bez nich."

"Oni nám pomohli."

"Nie je pravý čas na morálku, nechcem zomrieť ešte na pol ceste do bitky."

Chvíľu zamyslene pozeral do steny. Prstami začal nervózne bubnovať o kamenný okraj postele.

"Čo spravíme keď dôjdeme na sever?"

"Pôjdeme do domu mojej sestry, musíme sa najprv s niekým poradiť," opäť mala na chvíľu pocit, že svoju sestru už v dome nenájde.

"Ja som ork," skonštatoval sucho.

"No, budeme musieť požiadať tvojich jašterčích priateľov o dostatočne veľký plášť," poznamenala Illienon ironicky.

Blackjack

Mon, 19 Mar 2012 00:20:29 +0100

Až teraz som si uvedomila, že som sem túto maľbu zabudla dať, na dA ju už mám vyše dva mesiace. V tomto článku (link) som sa zmienila o nejakej sci-fi detektívke ktorej kapitoly sem začnú pribúdať keď dopíšem Krv Tieňov, tak, toto je jedna z jej hlavných postáv.

Eridanus

Mon, 19 Mar 2012 00:15:22 +0100

S týmto príveskom som bola vcelku spokojná až do momentu, kým ma niekto neupozornil, že má tvar srdca (áno, vážne mi to nedošlo). Ak je nejaký motív ktorý vážne nemám v láske, tak sú to srdiečka...

Použitý materiál:

- Drôt 1.0 mm, 0.6 mm, 0.4 mm

- Lapis

Arachnina pavučina

Mon, 19 Mar 2012 00:10:49 +0100

Použitý materiál:

- Drôt 1.0mm, 0.6 mm, 0.4 mm

- Karneol

Slnečnice

Mon, 19 Mar 2012 00:09:33 +0100

Použitý materiál:

- Drôt 0.8 mm, 0.4 mm

- Skamenelý korál

Illienon

Mon, 19 Mar 2012 00:06:43 +0100

Illienon z poviedky Krv Tieňov, čo je mimochodom zároveň aj meno toho meča. Už by som to vážne mala dopísať...

S tou poviedkou som začala niekedy v roku 2008, momentálne som približne dve kapitoly pred koncom (kapitolami nemyslím blogové kapitoly ale to čo je tu označené ako časti- skupiny kapitol so spoločným názvom). Musím priznať, že momentálne ma už písanie tohto príbehu nebaví tak ako na začiatku. Je to pochmúrne, miestami mierne morbídne a príliš vážne, skrátka to vôbec nie je môj štýl. Je to štýl môjho ja z pred pár rokov, a to je celkom iný človek ako moje súčasné ja (vlastne myslím, že keby ste týchto dvoch ľudí zavreli do jednej miestnosti tak by možno aj tiekla krv... trochu schizofrenické, že?). Snažím sa to dopísať tým istým štýlom ako som začala a preto sa mi do toho príliš nechce. Na druhej strane to ale nechcem ani nechať nedopísané, predsa len, stálo ma to dosť času a mám vymyslený záver, stačí ho len naťukať do klávesnice.

Keď sa mi podarí tento príbeh dopísať, tešte sa na poviedky môjho súčasného ja, sci-fi detektívku o technike za hranicami chápania, chabých morálnych zábranách a čistom sarkazme. Nebude to zrovna náročné, duchaplné čítanie, ani sa netvárim, že by v tom mala byť nejaká hlboká myšlienka. Dalo by sa povedať, že sa momentálne v písaní riadim tým čím aj celkovo v živote: "neviem ako toto celé dopadne, ale som si istá, že sa pri tom dosť nasmejem".

Callisto

Sun, 18 Mar 2012 23:43:51 +0100

Ak chcete vedieť prečo práve Callisto, tak preto, že som sa práve pozrela na obrázok Gallileových mesiacov čo mi vysí nad monitorom a dospela som k záveru, že Callisto má na ňom podobnú farbu ako má tento fluorit ("podobné" v tomto prípade samozrejme znamená "úplne iné" ale kto by riešil detaily).

Použitý materiál:

- Drôt 1.0 mm, 0.6 mm, 0.4 mm

- Fluorit

Beštia

Sun, 18 Mar 2012 23:37:29 +0100

Len taký náhodný speed paint vo Photoshope. Zabral mi menej ako trištvrte hodinu čo je v porovnaní s inými maľbami dosť málo.

Nepýtajte sa ma na druhovú príslušnosť toho tvora, možno pes Baskervillský verzia 2.0.

Titania

Sun, 18 Mar 2012 23:32:43 +0100

Pokiaľ sa pýtate, tak na takú náušnicu treba mať prepichnuté ucho dole aj hore v chrupavke, chytá sa tak dvoma zapínaniami a je akoby pozdĺž celého ucha. Momentálne premýšlam ako tento skvelý systém prerobiť aby to moje ucho prežilo.

Použitý materiál:

- Drôt 0.8 mm, 0.4 mm

- Opál

Spomienka na Atlantídu

Sun, 18 Mar 2012 23:26:14 +0100

A v angličtine mi ten názov znel tak dobre, no čo už...

Použitý materiál:

- Drôt 0.6 mm, 0.4 mm

- Sodalit

Slza medúzy

Sun, 18 Mar 2012 23:22:52 +0100

Prsteň ktorý som zmotala aby som nejak využila posledný, malý mesačný kameň ktorý mi zostal.

Použitý materiál:

- Drôt 0.6 mm, 0.4 mm

- Mesačný kameň

Caillech

Sun, 18 Mar 2012 23:17:31 +0100

Po dlhom čase som späť s pár novými vecami, tento krát hlavne šperkami. Vážne mi dochádza fantázia pokiaľ ide o mená pre prívesky ale nejak ich nazvať musím. Názvy ako "kryštálový prívesok" by mi dlho nevydržali, tak som sa rozhodla dávať im mená podľa mytológie, astronómie, histórie... skrátka stopercentná originalita.

Caillech (írska, škótska mytológia) je pôvodne jedna z javových foriem materskej bohyne, jej zimná podoba (starena). V ľudovom podaní sa v Írsku a v Škótsku zachovala ako stará ohyzdná starena alebo obryňa, ktorá sa vie premeniť na mladé, krásne dievča (zdroj: Encyklopedie keltské mytologie, Jitka Vlčková).

Neviem presne ako bol tento kryštál upravený aby bol docielený popraskaný efekt, ale zaujímavé je, že keď sa dostane do kontaktu s vodou, tak sa vyčíri.

Použitý materiál:

- Kryštál

- Drôt 0.6 mm, 0.4 mm

- Kruhové zapínanie na náušniciach

- Reťiazka

Achernar

Tue, 06 Sep 2011 18:24:23 +0200

Jedna z hlavných postáv z poviedok Multiverzum.

Vyzniem príliš neoriginálne ak poviem, že môj scanner je čisté zlo?